Kedysi dávno, keď na našej zemi žili okrem ľudí aj všelijaké tajomné bytosti, svet vyzeral úplne inak
Dnes si to ani predstaviť nevieme. Tam, kde teraz stoja vysoké skalné štíty, boli kedysi len rozľahlé roviny, v údoliach, kde sa stretávajú rieky, stáli hlboké moria a všetko navôkol obklopovali husté lesy. Stromy aj kvety sa dokázali medzi sebou rozprávať, dokonca aj skaly vedeli prehovoriť, keď sa im zachcelo, ale to sa stávalo len občas, lebo ako všetci vieme, skaly nie sú veľmi zhovorčivé. V lesoch sa to len tak hemžilo škriatkami, vílami, strigami a kadejakou inou háveďou, k vode sa človek neodvážil ani len priblížiť, aby ho dáky vodník nestiahol pod hladinu a čerti, tí vystrájali všade, kde mali ľudkovia svoje domovy. To preto, lebo verili, že sa im občas pošťastí nejakého darebného človeka nalákať na zlatý dukát a na nejakú čertovinu. O čertoch bude aj tento príbeh, ktorý sa stal neďaleko Zvolena.
V tých časoch ešte Zvolenčania nemali svoj krásny zámok a nad sútokom Hrona a Slatiny ešte nestál mohutný hrad, ktorý dnes volajú Pustý, pretože zub času už rozdrvil jeho silné hradby, ako orechovú škrupinku. Neďaleko Hrona mali svoje chalupy pastieri a rybári a v dolinke čo nazývajú Bakova jama, mládenec Janko, každý deň na vŕšok ovečky vyháňal.
V jedno horúce poludnie ležal Janko v tráve s očami prikrytými širokým klobúkom a počúval cvengot ovčích zvončekov. Driemalo sa mu, lebo si poriadne odpil z kyslej žinčice a zajedol ju čerstvým syrom. Ako tak podaromnici ležal a rozmýšľal, či vstať, alebo ležať ďalej začul akýsi buchot. Najskôr si pomyslel, že by to mohli byť obri, čo tancujú odzemok, lebo počul, že ich vraj ľudia okolo Zvolena už videli, ale akosi sa mu to nezdalo. Vstal teda, nasadil si klobúk. Jedným okom mrkol na ovce, či sa nerozutekali a šiel za zvukom, aby zistil, čo to môže byť. Potichu došiel až k lesu nad Bakovou Jamou, rozhrnul kriačinu a takmer spadol z nôh. To čo uvidel, mu zaseklo dych v hrdle. Na čistinke medzi stromami stáli dvaja čerti. A vyzerali poriadne rozpajedení. Z očí im šľahali iskry, až sa Janík začal obávať, aby tí dvaja zlostníci les nezapálili. Učupil sa do malinčia a čakal, čo sa bude diať.
„Môj bude klobúk, ty Belzebub nasmrdnutý!“ ziapal a prskal ten o trošku menší čert.
„Bakieho tvoj, to ho radšej prehltnem a ešte rozžujem tvoj nedorastený chvost!“ ziapal a prskal ten o trošku väčší čert.
„A či ty vieš, čo s takým klobúkom robiť? Veď si sprostý ako tvoj dutý roh, načo by ti bol taký klobúk?“
„A tebe načo? Myslíš si, keď tvoj čertovský strýko sedí na schodíku hneď pod Luciferovým kopytom, že si pojedol všetku múdrosť pekelného sveta? Rozpučím ťa ako malého netopiera a skôr než sa stačíš nadýchnuť.“
„Keď ma rozpučíš nedozvieš sa čo s klobúkom.“
„No, to už je mi len veda, dám si ho na hlavu, nech ťa hoc aj porazí.“
„To by som ti neradil.“
„Bojíš sa, priznaj“
„Čerta starého sa bojím, ty trpák rohatý. Vieš vôbec s čím si zahrávaš? Ten klobúk je čarovný. Uchmatol som ho starej strige z Dobrej Nivy.“
„No a čo, pristane mi, mám rád klobúky so širokou strechou.“
„Hlúpejšieho čerta som nevidel,…“
„Takú ti tresknem, až ti iskry v očiach zhasnú.“
„Radšej si našpicuj uši, prezradím ti tajomstvo klobúka.“
A v tej chvíli si našpicoval uši aj Janík. Ten klobúk ho začal náramne zaujímať. Vysel ha tenkej halúzke a hompáľal sa spolu s veternými pesničkami.
„Kto si ten klobúk narazí na hlavu a trikrát zapľuje, stane sa nevideteľný a kto ho pri tom ešte zvrtne na správnu stranu, dostane silu za sto jeden čertov.“
„A kde ho treba zvrtnúť?“
„Vždy k slnku“
„A keď prší?“
„To neviem,“ ten menší čert sa rozpačito škrabal dlhým pazúrom na chlpatom bruchu.
Ale Jankovi viac nebolo treba. V hlave mu skrstol priam čertovský plán. Pomaličky, potichúčky, prikradol sa k čertom a jedným šmahom im zviazal dlhánske chvosty dokopy. Čertiská vyskočili, ani čo by im pri ušiach strielali a chceli sa rozbehnúť každy na inú stranu. Lenže…akosi sa štart nevydaril. Zviazané chvosty ich nepustili. Hromžili, síru prskali, kliali, nadávali, smrad okolo seba rozosievali, ba sa aj za rohy chytili a začali sa šklbať. A Janík len na to čakal. Zložil si z hlavy svoj klobúk a zamával na čertov.
„Viem, čo vás trápi a pomôžem vám.“
Do čertov ani čo by hrom udrel. Razom sa prestali trhať a na Janíka vypliešťali ohnivé okále.
„Ten klobúk musíte najskôr odskúšať. Možno vôbec nie je čarovný, možno vás Dobronivská striga poriadne obtiahla. Strigy to majú vo zvyku.“
„Ukradol som jej ho rovno z hlavy, keď si vrkoče zapletala.“
„Ha, a ty si myslíš, že sa ti bude v čarovnom klobúku popred nos len tak pre nič za nič pretŕčať? Nebuď hlupák. Chcela ťa len napáliť.“
Ten o trošku väčší čert a začal ponad briadku uškŕňať a vyplazovať na menšieho čerta špicatý jazyk, až ten menší čertisko mu drápami skočil rovno medzi rohy, ale Janík ich pribrzdil.
„Vyskúšajme ho. Jeden z vás si dá na hlavu čarovný klobúk. Keďže ste zviazaní chvostami dokopy, ste ako jeden a čarovná sila bude o to väčšia. Prigúľajte mi ten najväčší kameň, aký uvládzete.“
Čertiská hneď poslúchli a rozbehli sa do lesa. Trochu sa síce potkýnali o chvosty, ale celkom sa im darilo. Než si Janík stihlo stiahnuť z hlavy svoj starý klobúk, už boli čerti naspäť. Pred sebou tlačili balvan a ani sa nezadychčali.
„Čo teraz?“
„Budeme hádzať kameňom. Najskôr vy, potom ja. Uvidíme ako je to s tým klobúkom.“
Čertom viac nebolo treba. Obaja zdrapli kameň, rozohnali sa………a švááááááác. Kamenisko preletel ponad Zvolen, raz sa obtočil okolo Kováčovej, preletel ponad Budču a potom to strašne zadunelo. Nad Budčou vyčnievala do výšky špicatá skala a čertovský balvan vrazil rovno do nej. Zablislo sa, iskry vyleteli až k oblohe, lebo balvan sa na tú špicatú skalu napichol.
„Teraz ja, vymeňme si klobúky„ povedal Janík a tí dvaja hlúpy pekelníci ani nezbadali, že Jano už nemá čím hádzať. Vymenili si s pastierom klobúk a čakali, čo sa bude diať. Nuž, nedialo sa nič. Azda len to, že Janík schytil klobúk, trikrát si šťavnato odpľul a odrazu ho nebolo. Zmizol ako obláčik po búrke. Čertiská len okále vytriešťali, Janka hľadali a nikdy nepochopili, ako im Janík cez rozum prešiel.
Čertova skala stojí nad Budčou dodnes
Ľudia k nej prichádzajú, obzerajú si ju, fotia, ale len veľmi málokto z nich vie, sa tam ten obrovský balvan dostal. Až sa niekedy vyberiete k Čertovej skale, nezabudnite tento príbeh rozpovedať každému, kto si ho bude chcieť vypočuť.
View Certova skala in a larger map
Autor: Elenka Hipmanová
