V časoch, keď ešte nemali všetky doliny a vŕšky svoje mená a okolo Dunaja bývalo oveľa menej ľudí ako dnes, žil na kopcoch ukrytý medzi starými stromami čudný muž. Bol veľmi vysoký a silný, ruky mu zdobili železné náramky a veľký železný prsteň. Nosil železné čižmy, okolo štíhleho drieku železný opasok a na hlave železnú čiapku, čo sa ponášala skôr na prilbicu ako čiapku. Spod čapice mu vytŕčali červené vlasy, ktoré pripomínali medné drôty a pohľad mal ostrý ako dýka.
Lenže drevorubači, čo sa odvážili hlbšie do lesov veru neboli až takí smelí. O železnom mužovi si rozprávali strašidelné historky a sami pre seba železného muža nazvali Železníkom. Či boli tie povedačky pravdivé dnes už nikto nezistí, ale tá, ktorú rozprával starý Cigán Gejza isto pravdivá bude, lebo je to príbeh o jeho dcére Agnese.
Cigáni bývali od pradávnych dôb muzikanti. Na svojich maľovaných vozoch tiahli krajinou, zastavovali sa na dedinských svadbách, veseliciach, aj na pohreboch, aby svojou čistou muzikou potešili ľudí. V jednu jeseň, keď už bolo po dožinkách chystal sa vystrojiť prešporský richtár pre svoju dcéru bohatú svadbu a povolal tých najchýrnejších muzikantov, aby ľud na túto udalosť len tak rýchlo nezabudol.
O svadbe sa dopočul aj Gejza, čo bol vajdom medzi svojimi a keďže práve táborili neďaleko Stupavy, pobalil skromný majetok do voza a vydali sa do Prešporku. Cesty vtedy bývali kľukaté, úzke a nebezpečné, viedli cez husté lesy. Keď už mali Prešporok takmer na dohľad, skočili pred kone zbojníci s pištoľami a ten najrapavejší zrúkol:
„Vytiahnite všetky mešce, obráťte vrecká.“
„Sme chudobní muzikanti, kto kedy počul, aby zbojníci okrádali Cigánov. Sme chudobnejší než vy.“
„Ak nemáš peniaze, vezmeme vaše kone a tú krásavicu, čo sedí vedľa teba.“
„To je moja dcéra, radšej si zober môj život, Agnesu ti nedám,“
„Ale dáš a tvoj život nestojí ani za deravý groš.“
Hrdzavou šabľou preťal opraty a zopár zbojníckych rúk siahlo na koňa. Ale vo chvíli keď naťahoval ruku za krásnou dievčinou, mihol sa za ním tieň. Skôr ako sa jej stihol dotknúť čosi mu strašlivou silou zovrelo celé telo. Akoby ho sťahovala železná obruč. Zbojník menil v tvári farby, najskôr očervenenel, potom sfialovel a nakoniec odkväcol biely ani smrť. Keď ostatní zbojníci videli, čo sa robí, vzali nohy na plecia a na koňa celkom zabudli. Gejza len raz pozrel na cudzinca s ostrým pohľadom a hneď vedel, koho má pred sebou, ale zatváril sa prekvapene.
„Moja cigánska duša je šťastná, že som ťa stretol, neznámy pane. Komu patrí moja vďaka?“
„Vieš kto som. Keď niečo robím, tak len to preto, že niečom chcem a nie z dobroty srdca.“
„A čo by si chcel odo mňa pane?“ opýtal sa Gejza s obavou v hlase a hlavou sa mu preháňali myšlienky, že sa možno dostal z blata do kaluže.
„Už veľa rokov žijem sám v týchto lesoch a vrchoch. Viem, že richtár povolal do Prešporku len tých najlepších muzikantov. Hneď po svadbe richtárovej dcéry mi budeš vo vrchoch hrať celé štyri týždne.“
„Prídem s celou bandou, pane. Zahráme ti.“
„Nie, prídeš sám so svojou dcérou. Budem ťa čakať pod Kamzičím vrchom, tam kde Vydrica poháňa mlynské kolesá.“
Skôr než stihol Cigán niečo namietnuť, neznámy sa kamsi podel. Nuž, nebolo Gejzovi dva razy do spevu, ale sľub je sľub a na dlžoby nikdy nezabúdal. Do Prešporku dorazil v pochmúrnej nálade. Ba aj na svadbe vyhrával skôr clivo, ako veselo až sa svadobčania u richtára ponosovali. Ešte že mal takú šikovnú dcéru, vrtkú ako vretienko, ktorá svojím spevom načisto očarila svadobčanov. Inak by Gejzu vyhnali bez pláce. Gejza len na neznámeho myslel. Bol načisto presvedčený, že to s Železníkom uzavrel dohodu.
„Neboj sa, dadouro*, si najlepší lavutár* a v cimbale sa ti žiadny iný nevyrovná. Zahráme a zaspievame Železníkovi, až sa mu zrak rozjasní a železné srdce zmäkne ako čerstvý chlieb.“
„Čože ty vieš o Železníkovom srdci, miro čiriklo*? Možno ani srdce nemá. Len kus zhrdzaveného železa, tvrdšieho než šabľa Tatára.“
„Každý má srdce. Naša muzika je kľúčik, ktorý ich odmyká.“
Gejza nič nepovedal, len pevnejšie stisol pery a šiel vypraviť koníka na cestu. Pod vozovú plachtu cimbál položil, husličky so slákom pridal a ešte šuchol pod matrac Bibliu, čo pred rokom na fare potiahol. Sadol s Agnesou na kozlík, koníka pošibal a s čelom zachmúreným pobral sa k mlyniciam popri Vydrici. Železník na nich čakal za mlynmi pri Vlčom vŕšku a keď mu Gejza pozrel do očí, radšej by hľadel do očí vlkom.
„Ďalej pôjdeme peši,“ povedal bez pozdravu. „Až tam, hore do kopcov. Tam mi budeš hrať. Na vŕšku.!
„Cimbál je ťažký, ako ho odnesieme.“
„Ja ho odnesiem,“ povedal Železník.
Vytiahol cimbál spod plachty, vyložil si ho na plece a ľahučkým krokom zišiel s chodníka. O chvíľu ho pohltil hustý les a Cigán chtiac nechtiac, pobral sa aj s Agnesou za ním. Len si ešte husličky strčil pod pazuchu. Keď došli pod Hrubý vrch, myslel, že sú na konci svojej cesty, ale Železník sa ani nezastavil, kráčal ďalej až konečne došli na vŕšok, kde sa rozprestierala holina, bez jediného stromu. Gejza sa neveriacky rozhliadal. Nohavice mal roztrhané od konárov a hustých kriakov a z Agnesinej sukne viseli franforce. Lenže tu, na vŕšku nebolo jediného stromu.
„Na tejto holine budeš hrať. Každý večer, keď sa slnko začne kloniť k západu až do hlbokej noci. Od splnu do splnu. A o koňa sa nestrachuj. Bude v poriadku.“
Nuž, Gejzu to veľmi nepresvedčilo, ale čo mal robiť. Lenže Cigáni zažívajú všelijaké časy, raz dobré raz zlé, a tak prestal mudrovať, lebo aj tak by si nepomohol a radšej vytiahol z koženého vaku svoj cimbal. Len tak skusmo vzal do rúk drevené paličky a rozochvel niekoľko strún. Najskôr nesmelo. Akle ako sa slnko začalo nakláňalo k obzoru, srdce muzikanta premohlo obavy aj chúrne myšlienky. Gejza hral až vtáci na stromoch zmĺkli, aby svojim spevom nerušili tie ľúbezné tóny, ktorymi ožil celý kopec. A keď Agnesa pridala svoj spev, ešte aj kvety sklonili v pokore hlávky, lebo hudba je ako mocná mágia, ktorá dokáže opantať všetko živé i neživé.
Tóny aj rytmus sa menili. Prvý týždeň hral Gejza opatrne, ani čo by sa bál, že svoju dušu upísal diablovi, na druhý týždeň jeho muzika vyskočila rezko spod paličiek, ako keď sa vojsko náhli do pripravovanej bitky. Ten tretí týždeň sa cimbal rozozvučal veselo, poháňaný bezstarostnou cigánskou dušou, ktorá sa nedokáže dlho chmúriť, ale ten posledný týždeň – štvrtý, sa z cimbala linuli clivé tóny plné túžby po slobode, pretože Cigáni dlho na jednom mieste nevydržia, čo ako by sa dobre mali. A ako sa s týždňami menila hudba, tak sa menilo aj Železníkove srdce.
Keď Gejza dohral poslednú pieseň, rozpačito zostal stáť a rozhliadol sa okolo. Odrazu nevedel čo by mal urobiť, povedať, ako sa spýtať, či môže už odísť. Lenže skôr ako stihol pozbierať tie správne slová, prehovorila Agnesa.
„Pane, páčila sa ti naša hudba?“
Železník, na ňu uprel oceľovo sivé oči, až jej horúčava zaliala celú tvár. Hudba a Agnesin hlas obrúsili ostrie tvrdého pohľadu a v kútiku pod viečkami sa zaligotali slzy.
„Svoj dlh ste splatili. Ste voľní, môžete sa vrátiť. Odprevadím vás k mlynom.“
Gejza dlho nerozmýšľal, vzal cimbal a vôbec si nevšimol, ako jeho dcéra zvesila plecia a tvár sa je zachmúrila. Mlčky zostupovali z vrchu a každý z nich si niesol na pleciach vlastnú ťarchu. Až keď si Gejza nabral z Vydrice čerstvej vody do klobúka, celý sa rozžiaril, lenže jeho radosť sa razom zmenila na strach, keď začul Agnesu.
„Nechcem odísť. Nechcem aby si ostal v týchto hustých lesoch sám. Zostanem tu s tebou a budem ti večer čo večer spievať, aby tvoje oči už nikdy nestratili žiaru, ktorú do nich vložila naša hudba.“
Železník, akoby sa zakymácal pod náporom víchrice. Dve slzy, ktoré svietili pod viečkami sa predrali von a stekali po lícach. Zjemnili tvrdé črty tváre a Železník po prvý krát v živote pocítil, čo to znamená, keď ľudia hovoria o šťastí. Keď ako dve diamantové kvapky dopadli na zem,ozval sa hromový rachot, akoby sa priam zem otvorila. Na mieste, kde dopadli , vytryskol prameň. Agnesa smutno pozrela na otca s nemou prosbou. Gejza chcel vykríknuť, chcel Agnese vlastným telom zahatať cestu, ale poznal múdrosť slobodných ľudí. Každy je strojcom vlastného šťastia. A tak len ticho prikývol. Žlezník vzal Agnesu za ruku a spoločne kráčali popri Vydrici, kým nezmizli Gejzovi z očú.
K Železnej studničke prichádzalo stále viac a viac ľudí, lebo verili, že jej voda lieči. A každy kto sa z nej napil, bol presvedčený, že sa dožije dlhých rokov v zdraví. Vrch, na ktorom hral Cigán Gejza od splnu do splnu, nazvali Cimbal. Železníka a krásnu Agnesu už nikto viac nevidel, ale Gejza raz svojim v bande prezradil, že občas na Cimbal za mesačných nocí počuť nádherný spev jeho dcéry.
Autor: Elenka Hipmanová
Preklad z rómskeho jazyka
- dadouro - otecko
- lavutár - muzikant
- miro čiriklo – moje vtáčatko
Krásny deň priala by som si dostávať také krásne rozprávky na email ak by to bolo možné, čakám prvorodeneho syna a rada by som mu čítala rozprávky na dobrú noc… S láskou Ivana
IVanka ďakujeme, zapíšte sa na odber noviniek a rozprávka vám príde mailom