Dlho sa Fatra šplhala cez vysoké kopce, až napokon uvidela v diaľke vrchy, ktoré sa javili ako zubaté čeľuste dravej šťuky. Ostré a celé biele. Vedela, že je konečne na konci svojej cesty. A čím viac sa k vrchom priblížila, tým bol ich svit jasnejší a ostrejší. Už nedokázala hľadieť do diaľky a tak putovala iba v noci. Napokon unavená padla vedľa skaly pritískajúc si bochník chleba k hrudi. Keď sa konečne prebrala, ležala na bielej doske z mramoru, pokrytej najjemnejšími listami divej papradiny.
„Teda si prišla. Dlho sledujem tvoju cestu, dievča.“
Fatra od úžasu nedokázala prehovoriť. Nikdy v živote takého človeka nevidela. Napokon si uvedomila, veď to ani nie je človek. Veľký Perún je vládcom vetrov, búrok, vládne svojou krutou a spravodlivou silou nad zemou i vodou. Jeho hlas znel ako dunenie hromu, hlavou sa dotýkal oblohy, Tmavý plášť mal prepásaný zlatým pásom vykladaným diamantami. S malou dušičkou siahla pod svoju blúzku a vytiahla odtiaľ stvrdnutý bochník chleba. Od hanby sklopila oči, lebo vedela, že jej dar nie je hodný ani žobráka nie to ešte jedného z najvyšších bohov. So sklonenou hlavou položila chlieb k Perúnovým nohám.
„Vidím, že si priniesla to, čo má pre teba najvyššiu cenu. Ďakujem dievča. Taký vzácny dar mi dosiaľ žiadny človek nepriniesol. Tí hlupáci si myslia, že ma učičíkajú ligotavými kamienkami. Blázni …“ rozosmial sa dunivým smiechom a Fatra sa v strachu prikrčila k zemi.
„Rozpovedz, po čo si prišla!“
„Prišla som prosiť o pomoc.“ Šepla
„Teda prosiť si prišla? Čo ti chýba? Chceš si vyprosiť bohatstvo alebo ženícha?“ zvolal posmešne Perún a v očiach mu zaiskrilo, akoby sa schyľovalo k búrke.
„Nie pre seba,“ zvolala Fatra a odrazu z nej všetok strach spadol.
„V mojej krajine za veľkým jazerom žijú obri a deň čo deň pustošia našu zem. Prišla som prosiť za moju zem, ľudia z nej už odišli, zvieratá sa nemajú kde ukryť, ryby v jazere odplávali. Zem je rovná ako hladina vody, niet tam jediného kopčeka, lebo obri svojím tancom všetko zdupali. Na udupanej zemi už nerastie ani tráva, nie to ešte kvety. Je to smutná krajina bez vtáčieho spevu. V tvojej krajine všetko žije, ľudia, zvieratá, stromy, z vrchov stekajú čisté potoky, ktoré napoja zver aj pútnikov. Keby si nám pomohol zbaviť sa obrov, možno aj v našej krajine by sa za úsvitu rozospievali vtáci.“
„Páči sa ti v týchto vrchoch?“
„Sú nádherné. Stromy na stráňach poskytnú v páľave tieň všetkému živému, v horských jazerách sa kúpe slnce aj mesiac, vietor roznáša navôkol vôňu kvetov a vysoko v skaláchkrúžia orli. Vrchy sa dotýkaj oblakov a zvádzajú vodu, matku života, do dolín. Nikdy som nič krajšie nevidela.“
„Ostaň teda tu. Netreba sa ti vracať do rovinatého kraja, kde žijú obri.“
„Nemôžem ostať. Na brehu jazera na mňa čaká môj starý otec. Spolu sme sem doplávali a spoločne sa aj vrátime domov.“
„Nik ťa už nečaká pri jazere, dievča. Starec vo svojej nenásytnej ľudskej túžbe po bohatstve odišiel s baníkmi hľadať zlato. Už sa nikdy nevráti.“
„Nie, mýliš sa, môj starký je rybár, zlato ho nezaujíma.!“
„Niet človeka, ktorého nezaujíma zlato. Všetci ste rovnakí.“
„Sľúbil, že ma bude čakať na brehu jazera, nikdy by bezo mňa neodišiel,“ zvolala Fatra a veľké slzy jej od žiaľu stekali dolu lícami.“
„Za pár blýskavých kamienkov a ligotavý plech, každý zapredá svoju dušu. Poď, ukážem ti svoje kráľovstvo. Ak budeš chcieť, môžeš na tomto jagavom vrchu ostať so mnou.“
Zdroj: digital-art-gallery.com
Vzal Fatru za ruku a viedol ju ku skalnej bráne celej z bieleho mramoru. Fatra od úžasu nevedela kam skôr pozrieť. Toľké bohatstvo jakživ nevidela. Cez mramorové komnaty sa preháňal vietor a víril zlatý prach. Steny boli zdobené trblietavými kameňmi a každý predmet vyhotovený z drahých kovov. No najkrajšia bola sieň s vysokým trónom vykladaným perlami a pod ním zem pokrytá pokrovcami z rannej rosy a mäkkej hmly. Perún, čo ako bol vysoký kráčal hmlovým pokrovcom akoby sa len vznášal. Nad trónom žiarila farebná dúha a cez slnečné lúče sa jagali dažďové kvapky. Fatra od úžasu zhíkla.
„Tak čo, páči sa ti tvoj nový domov?“
„Je nádherný, Nikdy by som si nepomyslela, že uprostred hory sa môže skrývať toľká krása.“
„Teda ostaneš.“ povedal Perún zamyslene.
„Nemôžem …“ odvetila Fatra a v strachu pozrela na Perúna. „Sľúbila som starému pútnikovi, že pomôžem svojej zemi. Musím sa vrátiť.“
V pokore sklonila hlavu k zemi a šepla: „ Prosím, pomôž mi.“
„Si odvážna Fatra, keď odmietaš to čo ti ponúkam, ale páčiš sa mi, preto ti pomôžem. Viem o tvojej krajine všetko. Videl som tvoju zem. Obrov sa nikdy nepodarí zničiť všetkých. Ani to nie je potrebné. Premením tých najdivších na vrchy, ako sú tieto a ostatní sa zo strachu pred trestom začnú správať k zemi slušne. Keď sa vrátiš domov, svoju krajinu už nespoznáš. Tam kde sa rozprestierali šíre roviny budú stáť vysoké vrchy. Veľké jazero sa zmení na duniacu rieku, ktorá si bude bezprestania raziť cestu k moru. Z hôr budú pritekať ďalšie rieky a potoky a Duniacu rieku budú napájať svojimi vodami. Teraz poď so mnou na vysokú skalu. Tam ti ukážem, akú moc má moje slovo.“
Keď vyšli z podzemia, mramorový vrch sa kúpal v mesačnom svite. Perún vzal do rúk ohnivú sekeru a zamával ňou nad hlavou. V tej chvíli sa rozpútala strašná búrka. Víchrica strhávala Fatre šaty, prúdy dažďa bičovali jej telo, oblohu križovali blesky a ich dunivá ozvena sa vracala k späť skale.
„Zaklínam obrov v krajine rovín! Nech v kameň sa zmenia a slúžia zemi. Nech k nebu siahajú zmenení v skaly, biele oblaky a sneh nech sú ich prikrývkou, závoje hmly ich šatom.“
Odrazu všetko stíchlo. Mraky sa rozpadli a na Vichren opäť svietil mesiac. Fatra stála v tieni skál a celé telo sa jej chvelo strachom a zimou. Perún pred ňu zložil do trávy biele šaty, čierny plášť a zlatý opasok.
Zdroj: pygar.deviantart.com
„Obleč sa dievča. Odteraz budeš nosiť tieto šaty prepásané zlatým pásom. Strež ho ako oko v hlave. V ňom bude ukrytá tvoja moc. A teraz sa napiješ z kalicha večnosti.“
„Nepotrebujem drahé šaty ani zlatý pás. Moc človeka by mala byť ukrytá v jeho srdci.“
„Nie si len odvážna, ale aj múdra. Ale len čo sa napiješ z kalicha večnosti, už nebudeš ako obyčajní ľudia. Tvoja krajina je plná hôr. Nikdy nesmieš zabudnúť, že aj vrchy majú dušu a niekto sa musí postarať, aby v horách zavládol pokoj a mier. Kamenní obri bývajú občas svárliví a zlomyseľní ako ľudia. Sú na veky vekov pripútaní na jednom mieste, ale dokážu sa medzi sebou rozprávať, posielať si po vetre správy a dokážu narobiť aj veľa zlého a tým škodiť zemi. Kým budeš mať zlatý pás, musia ťa poslúchať. A nie len obri. Vo vrchoch prebývajú víly, škriatkovia a iné tajomné bytosti, o ktorým sa ľuďom ani nasníva. Tak ako? Napiješ sa z pohára večnosti?“
Fatra dlho hľadela do očí mocného Perúna, akoby z nich chcela vyčítať nejaké tajomstvo a odrazu sa rozpamätala. Och, tie oči. Tie predsa už videla. Oči starého pútnika, ktoré iskrili akoby sa v nich mihali blesky.
„Ten pútnik,…to si bol Ty.“
Perún podal Fatre čašu a nahlas sa rozosmial. „Vidím, že som si dobre vybral. Neodpovedala si mi. Dokážeš si poradiť z mocou, ktorú v sebe ukrývajú moje dary? Trúfaš si na ťažkú úlohu, ktorú máš pred sebou?“
„Urobím, čo urobiť treba,“ odvetila, prijala čašu večnosti a vypila nápoj až do dna. „A teraz sa poberiem domov. Čaká ma dlhá cesta.“
Vtom Perún zodvihlo ohnivú sekeru roztočil ešte raz nad hlavou až sa strhla víchrica.
„Vietor z juhu ťa ponesie na tvojom plášti tam, odkiaľ si prišla. Nájdi vrchy, ktoré budú tvojmu srdcu najbližšie a spravodlivo sa o ne staraj. Ak budeš niekedy potrebovať pomoc pošli mi po vetre odkaz.“
Na to sa vietor oprel do čierneho plášťa a Fatra sa v krútňave stratila Perúnovi z dohľadu.
Autor: Elenka Hipmanová
