Čítanie na dobrú noc: Rozprávka o tom ako vznikla Coca Cola

Coca Colu pozná snáď každé dieťa. Niektoré ju dokonca aj pijú. Jasnačka, že pijú, ale len preto, lebo deti nevedia, ako Coca Cola vznikla. A práve o tom je táto rozprávka.

V jednej krajine za veľkým morom, tam, kde lístie na stromoch zožltlo skôr, ako sa stihlo zazelenať, stál na vysokom brale uprostred lesa veľký zámok. Nebol to zámok so zlatými vežičkami a nebýval v ňom kráľ a kráľovná, dokonca ani princezná s princom. Zámok mal múry z kameňa a strechu z pravej čokolády. Nuž, je to trochu zvláštna kombinácia, takúto strechu by na zámku nepostavil žiadny staviteľ a pod čokoládovou strechou by normálny človek nikdy nebýval, lenže v zámku normálni ľudia nebývali.

V najvyššej veži žili dve sestry a boli to skutočné ježibaby. Tá staršia, zlostnejšia, sa volala Coca a tá mladšia, škaredšia zas Cola a obe boli riadne prešibané, ale aj vzdelané. Poznali čarovnú moc byliniek a ovládali najrozmanitejšie kúzla. Zo svojho zámku vylietali na metle len v noci, lebo vtedy bola ich moc najsilnejšia a hlavne, v noci ich nikto nezbadal, lebo v tej dobe ešte neexistovali elektrické svetlá a ľudia hneď po zotmení šli spať . Obe sestry, Coca aj Cola, však mali dokopy len jednu metlu. Často sa kvôli tomu škriepili, občas sa aj za vlasy šklbali, ale čo ako vedeli čarovať, druhú lietajúcu metlu vykúzliť nedokázali. A tak sa pri lietaní museli striedať. Keď lietala Coca, Cola musela ostať v zámku strážiť a keď chcela lietať Cola, Coca s frfľaním a prskaním ostala vo veži.

V lese okolo zámku žili škriatkovia a strážili striebornú studňu, v ktorej vrela bublinková voda. Každý sa z nej mohol napiť dosýtosti, ale nik si z nej nesmel odniesť ani za štamperlík. Bublinková voda sa totiž vo fľaši, alebo v sude premenila na jedovatú žbrndu.

Raz sa však obe ježibaby ukrutne nudili a keď sa začnú ježibaby nudiť, neveští to nič dobré. V jedno zamračené ráno to už Coca nevydržala a zvrieskla:

„ Počuj Cola, už mám plný zub toho, ako deň čo deň pozerám na ten tvoj škaredý ksicht!“
„ Ak si myslíš sestrička moja, že si nejaká  krásavica, tak sa zobuď. Vyzeráš s tým jedným zubom ako zajac po boxerskom zápase. Čo sa ti zase preháňa hlavou?“
„ Mali by sme sem prilákať nejakých ľudí.“
„ Hm, to nie je najhorší nápad, hoci pochádza z tvojej hlavy, ale zabúdaš na jednu maličkosť. Žiadni ľudia sem nikdy neprídu po tom, čo si im naposledy premenila sliepky na vrabce a z vriec plných zemiakov si spravila sršnie hniezda. Ľudia sa nás boja“
„ To viem aj bez tvojich premúdrych rečí. Ale vieš na čo som prišla?“
„ Hm, tak sa pochváľ, baba!“
„ Budeme sem lákať deti.“
„ Deti? A na čo nám budú? Robiť to nevie, veľmi sa z nich nenaješ, a navyše robia veľký  hluk.“
„ No budeme ich zatiaľ zatvárať do pivnice a keď ich bude veľa, tak nás budú zabávať a ak budú veľmi uvrešťané, tak ich možno aj pojeme“
„ A na čo ich tak chceš asi nalákať?“
„Uvaríme sladký nápoj, do ktorého primiešame naše múdrosti.“

A ako sa dohodli, tak aj urobili. Začali variť čarodejný sladký nápoj. Najskôr po tri noci, keď mesiac nevystrčil spoza mraku ani rožtek, zbierali  v lese čarodejné bylinky. Potom sa Coca vybrala k striebornej studničke a ukradla z nej za plný sud bublinkovej vody. Kým priletela na zámok, bublinková voda sa zmenila na bublinkovú žbrndu. Nasypali do nej bylinky, niekoľko pavúčich nožičiek, zopár krídiel z muchy, pridali zo strechy poriadne veľké kusy čokolády, vraj aby tá žbrnda bola aj sladká. A začali ju variť.  Varili a varili a sladká vôňa sa šírila lesom až škriatkom začalo nošteky vykrúcať a nakoniec dorazila do dediny. Len čo tú vôňu deti zacítili, začalo ich to lákať, ako keď medík priťahuje včielky. A veru, prvé deti už o dva dni prišli k zámku a zabúchali na dvere.

„Poďte len ďalej holúbky krásne,“ zašušľala Coca  a vtiahla za ruku dievčatko aj s pehavým kamarátom. „Poďte sa napiť sladkej šťavičky“

A hlúpučké deti sa tej žbrndy napili. Najskôr sa nedialo nič, no ako pitie pokračovalo, začalo ich bolieť bruško, bolo im zle, krútila sa im hlava a nakoniec im narástli dlhé uši. Ježibaby sa váľali od smiechu, tancovali a vrešťali, aká je to ohromná zábava.

Lenže práve vtedy škriatkovia  z lesa zistili, že im ježibaby ukradli bublinkovú vodu a strašne sa nahnevali. Privolali si na pomoc slniečko a poprosili ho aby začalo poriadne pripekať. Slnko svietilo, pálilo, opieralo svoje teplé lúče o strechu zámku, až sa začala čokoláda na streche topiť a kvapkať do bublinkovej žbrndy. Odrazu sa celá strecha prepadla rovno na ježibaby a Coca s Colou spadli do suda s čarovným nápojom. Roztopili sa tam ako dve zmrzliny v mikrovlnke. Aspoň si to každý myslel.

V tej chvíli sa stal zázrak. Les navôkol, ktorý zožltol hneď po zimných mrazoch sa odrazu zazelenal sviežou jarnou zeleňou a zámok sa rozpadol na hŕbu kamenia. Na lúke ostali stáť iba dve vystrašené deti. Z toho nápoja im už dlhé uši zostali, ale vrátili sa domov a maminky im kúpili veľké čapice aby tie uši nebolo vidieť. Navždy si však zapamätali, že sa neoplatí dôverovať cudzím ježibabám, ktoré ich lákajú na kúsok sladkosti. Zmizli ježibaby a zmizla aj bublinková žbrnda. Nikto nevedel kde, ale po veľa rokoch zrazu začali v obchodoch predávať, fľaše plnené sladkou, hnedou, bublinkovou žbrndou, ktorá sa volá Coca Cola. Odkiaľ sa tak zrazu objavila v obchodoch nikto nevie, ale v krajine za veľkým morom je možné všetko. Lenže naše deti sú už veľmi  múdre. Vedia, že ak sa budú Coca Colou často nalievať často rozbolí ich brucho, budú veľmi tučné a ohlúpne im rozum. Nuž, možno sa predsa niektorá z dvoch ježibáb zachránila a odletela na čarovnej metle, aby ľuďom svojou zlomyslenosťou aj naďalej škodila.