Vysoko v horách, kde sa stretávajú smreky pokrútené vetrom s hustým pokrovcom kosodreviny, kde kamene zarástli lišajníkmi a teplo prenikne medzi vrchy len na krátku dobu, žije malý nenápadný vtáčik, Linduška. Drobná, že by sa zmestila do dlane, skromná, ktorej stačí k prežitiu to málo, čo jej drsné vrchy a chlad ponúkajú, ale s láskavým srdiečkom, ktoré nepozná závisť ani zlobu.
Kresba: Miška Rusnáková, 8 rokov.
Raz, bolo to v období, keď sa do vrchov vrátila jar a všade započal nový život, kráľ vtákov, orol, skalný pán, s roztiahnutými krídlami oznámil všetkým živým tvorom na území vrchov, že si našiel najkrajšiu orliu kráľovnú. Spoločne si vystavali hniezdo vo vysokých skalách a z dvoch vajíčok sa vyďobali nádherné kráľovské mláďatká. Takýto oznam zároveň znamenal, že žiadny živý tvor nesmie kráľovský pár vyrušovať. Linduška si oznam vypočula a ďalej striehla medzi vetvičkami na drobné mušky, keď tu medzi hustými kríkmi začula ufrfľaný hlas.
„No, daj sa mi svete! Každý z nás si robí niekde hniezdo a neroztrubuje to do sveta. To aby sme si zase dávali pozor na zobáky, keď poletíme okolo Dunivej skaly,“ orešnica škriekala rovno do ucha starej sove, ktorú prebudila z denného spánku.
„Ty si dávaj pozor na zobák, ja nemusím. Ja nie som zvedavá na kráľovské potomstvo.“ „Netáraj! Všetky vtáky sú zvedavé. Idem tú novinu rozhlásiť do lesov aj dolín, tam ju ešte nepočuli, možno ma aj odmenia.“
Stará sova len pokrútila hlavou nad klebetnou orešnicou, zavrela oči a znovu sa ponorila do hlbokého spánku. Linduška by sa rada opýtala, či sú kráľovské orlíčatá naozaj také krásne ako sa o nich hovorí, ale netrúfla si.
Vedela, že k Dunivej skala by sa nikdy nepriblížila. Ctila si kráľa vtákov a jeho prianie, ani príkazy by nikdy Deň sa ledva stihol prehupnúť cez poludnie, keď škrekľavica znovu priletela.
„Počula som strašnú novinu. Kráľ sa nebude toľko nafukovať. Odteraz bude prikrčený v hniezde a neodváži sa ani zobák vystrčiť.“ „Daj pokoj, celú noc som lovila v údolí myši. Prišla som si do ticha vrchov trochu pospať a nemám náladu na tvoje škriekanie.“ „Ale toto počuť musíš! Po doline chodí človek! Vraj sa šplhá po skalách a kradne z hniezd mláďatá.“ Lindušku až myklo. Počula od sokolieho páru, že im minulé leto vzali mláďatá, ktoré ešte nevedeli lietať, ale že by si trúfli aj na kráľa vtákov?
Preskackala medzi hustými konárikmi k orešnici a sove.
„Prajem vám pekný deň,“ pozdravila úctivo. So sovou nie sú žiadne žarty, dokázala by ju zhltnúť ešte aj po výdatnom obede a tak zastala z kraja húštiny, pripravená kedykoľvek schovať sa do kosodreviny. „Komu pekný, komu nie,“ zaškrečala orešnica.
„Kráľovskému páru sa od dnešného dňa až taký pekný zdať nebude.“ „Si zlomyseľná, škrekľaňa,“ zhúkla nahnevane sova. „Mali by sme kráľa varovať,“ povedala nesmelo linduška.
„Človek je hrozbou pre všetkých vtákov nie len pre kráľa.“ „Moje hniezdo ho nezaujíma. Ako keby moje mláďatá boli o niečo horšie. Stará sa človek o tvoje hniezdo?“ „Nie, nikdy ho nezaujímalo.“ „Tak vidíš. Ani ho zaujímať nebude, si len taký niktoš, o ktorého nik ani pohľadom nezavadí.“ „Ja,… predsa len by sme mali,“ šepol malý vtáčik a nesmelo pozeral na sovu.
Bola veľká, určite by sa odvážila k Dunivej skale. „Ku kráľovi nemôžem,“ porozumela sova jej pohľadu. „Lietam len v noci a vtedy kráľovská rodina spí.“ „Cha, cha, cha,“ rozosmiala sa orešnica. „Tak leť za kráľom, ak sa nebojíš, zďobne ťa ako sladký orech. Mňa tam nedostaneš, ani keby si mi doniesla za plné vrece limbových šišiek.“
Linduška sklonila hlávku a vhupla do kosodreviny. Učupila sa na konári a premýšľala, ako by pomohla malým orlíčatám. Nevedela si ani predstaviť, že by jej niekto ukradol z hniezda mláďatká. Ak je človek v doline, mala by sa za kráľom vydať hneď. Nemá veľa času. Malý vtáčik zatrepotal krídielkami a vzlietol do výšky. Oprel sa do neho studený vietor, ktorý v kosodrevine vôbec necítil. Vedel, že si s vetrom silu nedokáže merať, preto sa spustil nižšie a zamieril k vrchom. Spodný prúd vetra ho strhával k zemi, občas sa musel schovať medzi konármi, ale keď nechal kosodrevinu za sebou, zápasil s vetrom sám.
„Linduška, čo robíš v tomto vetre pod vrchmi?“ zavolala na ňu kamzíčia maminka.
„Musím letieť za kráľom orlom, v doline je človek a kradne vtáčie mláďatá.“ „Nepreletíš cez vrchy, fúka silný vietor, odveje ťa do doliny.“
„Musím.“
„Pomôžem ti,“ vzdychla si kamzíčka.
„Odnesiem ťa na druhú stranu vrchu, ale len tam, ďalej nepôjdem. Musím pred orlom ochrániť svoje malé kamzíčatká. Aby nakŕmil vlastné mláďatá, občas uloví neposlušných kamzíkov, ktoré odbehnú od stáda.“
„Prečo mi chceš pomôcť? Keď orlie mláďatá vyrastú budú loviť malých kamzíčkov.“ „Tak to zariadila Matka príroda. Malé kamzíčky sa musia naučiť poslúchať a neutekať od stáda. Orol, ty, kamzíky, aj ostatné zvieratá sú deťmi Matky prírody a musia dodržiavať jej zákony. Človek, ich nikdy nedodržiaval, preto ti chcem pomôcť.“
Linduška sa ostrými pazúrikmi zachytila kamzíčej srsti a ďakovala kamzíčke, keď skákala zo skaly na skalu proti studenému vetru.
„Dunivá skala je tam, na druhej strane za vrchom. Nájdeš ju ľahko, trčí medzi vysokými jedľami. Ale ponáhľaj sa, prichádza súmrak a ten by mohol byť pre malého vtáčika akosi ty, nebezpečný. Nesmieš oddychovať na strome, našla by ťa kuna, nesmieš sedieť na zemi, ulovila by ťa líška. Leť maličký vtáčik s veľkým srdiečkom!“
Linduška ani nestačila poďakovať a kamzíčia maminka už skákala medzi kamením, až sa jej stratila z dohľadu. Letela ďalej, až v diaľke uvidela vysoké jedle a nad nimi týčiť sa do neba vysokú skalu. Lenže jej malé krídielka už nevládali. Chcela si aspoň na chvíľku oddýchnuť, pamätala však na varovanie kamzíčky. Ku skale doletela z posledných síl. Ešte raz napla malé krídla a vzlietla až ku kamennému obydliu orlov. Bola tak unavená, že zabudla aj na strach.
„Ako si sa opovážil malý vtáčik priletieť až k nášmu hniezdu? Alebo sa chceš stať dobrovoľne potravou pre mojich synov?“
„V doline je človek,“ šepla vyčerpane. „Tvoje mláďatká sú v nebezpečenstve.“ „Teda si ma prišla varovať,“ povedal orol zamyslene, ale linduška ho už nepočula. Unavene zavrela očká, hlávku zaborila pod krídlo.
„Spi maličký vtáčik. Tvoja statočnosť je väčšia, než akú dokážeš uniesť. Budem ťa chrániť celú noc a s človekom si poradíme.“ S prvými lúčmi slnka zdvihla spod krídla hlávku aj linduška. Takmer skamenela od hrôzy, keď sa rozhliadla navôkol. Toľko dravých orlov pokope ešte nevidela. Stáli pokojne na vrcholcoch jedlí, na suchých konároch bukov aj na skalách. Odrazu ako na povel sa všetky naraz strmhlav vrhli do doliny, a linduška len začula strašný rev ľudského tvora, ktorý sa snažil zachrániť pred ostrými zobákmi kráľovských vtákov. Keď rev stíchol, kráľ orol zaletel k hniezdu, až sa linduška v strachu prikrčila.
„Dajte na známosť všetkým vtákom,“ zavolal na ostatných dravcov.
„Od teraz je vtáčik linduška pod mojou ochranou. Ak jej hociktorý vták úmyselne ublíži, bude to, akoby ublížil mne. Vráť sa malý vtáčik domov,“ pozrel na lindušku.
„až orlíčatá vyrastú budem im rozprávať o tvojej nesmiernej odvahe.“
Pekna rozpravocka. A bola by krasna aj animovana.
Presne to aj mne napadlo. Viem si predstaviť krasnu animaciu, ako boli niekedy stare rozpravky, narozpravane niektorym z nasich panov hercov, ktory su zial uz tatam.