Naša 10.173 km cesta začala v Kanade, na brehu Erijského jazera (Lake Erie) v malom mestečku Fort Erie. Pred 200 rokmi bola v týchto miestach len vojenská pevnosť, o ktorú viedli Angličania s Američanmi urputné boje. Ako v mnohých bitkách, ani v tejto nebolo víťazov ani porazených. Američania síce pevnosť dobili, ale vzápätí sa stiahli späť do Ameriky a Angličania sa vrátili na svoje pozície. Dnes si túto udalosť vo Fort Erie pripomínajú rekonštrukciou života ľudí v pevnosti a bitky s Američanmi v dobových kostýmoch.
Lake Erie
Severným okrajom Eríjskeho jazera sme prekročili hranice USA v štáte Michigan a kopírujúc západné pláže Hurónskeho jazera sme po 4. dňoch dorazili do Whitefish Point na výbežku poloostrova jazera Superior. Superiór je najväčším jazerom sveta, najväčšou nádržou pitnej vody s neskutočne krásnym pobrežím a pohnutou históriou. Pôvodní obyvatelia Odžipua ( Ojibwe ) si v bojoch s kmeňom Irokézov ( Iroquois ), udržali svoje teritórium a v rezervácii Bay Mills na Whitefish Point ho obývajú doteraz. V roku 1662 došlo na tomto mieste k rozhodujúcej bitke. 100 Irokézov s puškami napadlo kmeň Ojdžipuov, bolo ich len 50 a bránili sa tradičnými lukmi a oštepmi. Nad nepriateľmi, ktorí nevedeli pušky používať hravo vyhrali a prežiť nechli len jdného, aby o tejto udalosti porozprával ostatným. Keď o 40 rokov neskôr priplával k pobrežiu francúzsky obchodník s kožušinami našiel na pobreží hromady vybielených kostí. Obyvatelia rezervácie žiadajú turistov aby nezbierali na pobreží farebné kamene, lebo veria, že sú to duše ich predkov. Juhom jazera Superiór sme pomaly postupovali na západ cez národný park Pictures Rocks, kde nánosy piesku vytvorili duny až 60 m vysoké ( Grand Sable Dunes ) a bicyklami sme sa došli ku krásnym skalným vežiam s azúrovým pobreží v národnom parku Miners Castle. V najzápadnejšom cípe jazera Superior sme prekročili hranicu štátu Wisconsin a na juhozápad postupovali nekonečnou planinou, ktorej Američania hovoria „Veľké nebo“ (Big sky). 700 míl kukurice, krajinou rovnou ako dlaň, sme v štáte Minesota prekročili rieky Mississippi, neskôr Misouri a až na druhom brehu rieky Misouri sme sa dostali na prérie Južnej Dakoty do Národnoho parku Badlends. Nebola som pripravená na fascinujúci pohľad, ktorý sa pred nami otvoril. Ani čo by krajinu rovnú ako rysovacia doska niekto zbrázdil gigantickými hlbokými ryhami.
Národný park Badlers
Rozorvaná zem spaľovaná slnkom, formovaná dnes už takmer neexistujúcou vodou a vetrom poskytuje výživu len kaktusom, suchým trsom trávy a chabej vegetácii na ktorej sa popásajú stáda bizónov. Územie patrí Siuxom a indiáni to od pradávna lovili bizóny. Hnali ich k okrajom kaňonov až splašené stáda skončili roztrieskané na skalách o 100 metrov nižšie. Dnes pôvodní obyvatelia tancujú pre turistov v tradičných odevoch a predávajú drobné suveníry. Na noc sme sa utáborili v Sage Creek. teplota cez deň dosahovala 42 °C a tak sme počkali, kým sa večer ochladilo aspoň na 36° a vyrazili po krajine na bicykloch. V noci sa táborom prehnala poriadna búrka bez jedinej kvapky dažďa a svorka šakalov. Štát Wyoming a Rush More. Toto pútne miesto Ameriky, čosi ako americké Lurdy, si nikto nemôže nechať újsť. K prezidentom vytesaným v skale sme sa na bicykloch vydali z mestečka Keystone a v dusnej vlhkej horúčave 37°C to nebol až taký pôžitok.
Okolie jazera Tensleep
Prvé vyššie pohorie, ktoré sa nám postavilo do cesty smerom na západ bol Big Horn. Prehupli sme sa cez 2.980 m vysoké sedlo Powder River pass a utáborili sa v kempe Siting Bull. Konečne sme došli na správne miesto. Pohybovli sme sa v nadmorskej výške od 2.500 do 3000 m , čo bola ideálna teplota na bicyklovanie. Cez štavnaté lúky, popri horských jazierkach sme došli až k jazeru Tensleep.
Jazero Tensleep
Krajina na západnej strane pohoria je užastne fotogenická. Červené sprašové pahorky zasadené do šedej vyprahnutej krajiny, sú v kontraste s jasne zelenými políčkami farmárov. Kaňon Big Horn leží asi o 200 km severnejšie. Kolmé steny v svetlo červenej hornine spadajú do hĺbky 300 m. Od kaňonu je to len na skok do starobylého mestečka Cody, v ktorom bolo natočených niekoľko westernov. Cody je zároveň východnou vstupnou bránou do Yellowstonu. Tento sopečný kotol s podzemnou vulkanickou energiou sa nachádza vo výške 2400 až 2700 m. Rieka Yellowstone si týmto kotlom prerazila cestu a vyhĺbila kaňon hlboký 350 m V letných mesiacoch je tento národný park navštevovaný množstvom ľudí z celého sveta, ale stále sa dajú nájsť miesta, kde si človek v tichu prírody vychutná samotu, zvlášť, keď ako dopravný prostriedok využije bicykel. Napríklad jazero Lewis. Bicykle sme ukryli v húští a vypravili sa lesom po brehu jazera tichými zákutiami až k ústiu potoka Lewis. Alebo gejzír Osamelá hviezda ( Lone Star ), ku ktorému je možné prísť len pešo alebo na bicykloch. Yellowston, to nie sú len termálne pramene, bahenné sopky, fumaroly, gejzíty a sintrové náteky rozmanitých farieb.
Yellowstone
Z Yellowstonu viedla naša cesta primo na sever ( štát Montana ) až ku kandskej hranici do Skalnatých hôr (Rocky Mountanins ). Prvý deň sme od jazera Swiftcurrent vystúpali dolinou popri krištáľovo čistých jazerách do kotla k ľadovcu Grinnell Glacier, ktorý už dávno stratil zo svojej majestátnosti a zostalo z neho len torzo pod stenami Mount Gould 2.911 m.
Mont Gould
Cez zamrznutý pancier jazera Grinnell Lake už presvitá bledomodrá hladina vody. O deň neskôr sme sa vydali 26 km dlhou dolinou popri jazerách až do sedla Switcurrent Pass a odtiaľ na vrchol z rozlámenej bridlice. Hore, vo výške 2.900 m je stála protipožiarna hliadka, ktorá neustále monitoruje okolie. výhľady po okolitých vrcholoch sú úchvatné. Cestou dole sme narazili na pasúceho sa losa.
Domáci 🙂
Zo Skalnatých hôr sa naša cesta otočila opäť na východ a my sme sa severnou cestou vracali do Kanady. Za spomenutie stojí územie Severnej dakoty, ktoré sa premenilo na novodobý Klondike. Nové náleziská ropy sem prilákali ľudí z celých USA a nové mestečká, osady a tábory rastú ako huby po daždi. Hranicu s Kanadou sme prekročili pri Pigeon River neďaleko Thunder Bay na severnom brehu jazera Superior.
Článok pre nás napísala a krásne fotky poskytla Elenka Hipmanová
🙂 jeeej super clanok, este by to chcelo mapu, kadial ste isli