Bludička Cecília a čarovná studnička

Víla Zvedavka stála na brehu rybníka a drobnou rúčkou si zacláňala oči pred rannými lúčmi slnka. Chcela si zaplávať, ale váhala. Hľadala na hladine bublinky, podľa ktorých by naisto vedela, či je vodník Vŕbovec doma, alebo nie. Od udalosti s medvedím cesnakom sa na ňu mračil viac, ako kedykoľvek predtým.

„Hľadáš niekoho?“ ozvalo sa jej za chrbtom, až sa preľakla.
„Och, Marinka, vôbec som ťa nevidela,“ otočila sa k víle, ukrytej pod listami papradia.
„Kráľovná víl, tvoja matka mi prikázala na teba dávať pozor a mňa už bolia nohy, ako sa stále za tebou naháňam. Prečo sa nemôžeš zabávať ako ostatné víly a…“
„Ako si ma našla,“ prerušila vílu, hoci vedela, že je to nezdvorilé.
„Vo vtáčích pesničkách sú ukryté všetky tajomstvá. Stačí ich pozorne počúvať.“
„V našom Spevavom lese sa nič neutají,“ zasmiala sa Zvedavka. „Chcela som si ráno zaplávať, ale…“

„Čo ti to napadlo liezť do vody. Ešte som nepočula, že by víly niekedy plávali. Veď nie sme žaby ani ryby. Ešte ťa Vŕbovec stiahne pod vodu.“
„To by neurobil. Nie je zlý, len smutný že je sám,“
„Keby nebol taký lakomec, tak by mal priateľov. Poď so mnou, budeme maľovať lupienky kvetov.“
„Tak dobre,“ vzdychla si Zvedavka, ale ešte raz sa túžobne pozrela na vodnú hladinu.
Spevavý les voňal po daždi, kvapky vody sa trblietali na listoch i tráve ako jagavé drahokamy a farebná dúha na oblohe pomaly bledla. Víly usilovne stierali posledné zvyšky z farieb dúhy a maľovali nimi biele lupene kvetov. Zvedavka sa započúvala do štebotu Spevavého lesa a odrazu si uvedomila, že Marinka mala pravdu.

Vtáci trilkovali o chrústoch, ktorí obhrýzali lístie stromov, o žabiakovi Čvachtošovi ako celú noc kŕkal svoju žabaciu pieseň aj o škriatkovi Papradníkovi, ako sedáva pri čarovnej studničke, ktorá už dávno nebola studničkou a už vôbec nie čarovnou.. Vtedy dostala Zvedavka nápad. Len sa potrebovala poradiť so škriatkom Papradníkom. A pretože nikdy nevydržala dlhšie čakať, hneď sa rozbehla ku studničke.

„Vari ťa niekto naháňa?“ spýtal sa škriatok, len čo uvidel Zvedavku.
„Vtáci,“ zastala udychčaná pred ním, „vtáci vedia všetko.“
„A čo by si chcela vedieť ty?“
„Kde sa podela voda z čarovnej studničky.“
„Hm, to by chceli vedieť všetci obyvatelia lesa.“
„Čo sa vtedy stalo? Nik o studničke nechce rozprávať. Ani vtáci o nej nečvirikajú.“
„Lebo o tom nič nevedia.“
„Predsa vedia o všetkom, čo sa v lese stane a spievajú o tom svoje piesne.“
„Nuž, voda v studničke vyschla uprostred hlbokej noci, keď všetci vtáci spali.“
„A čo sova? Tá v noci nespí.“
„Hm, pýtal som sa kuvika, ten nič nevedel, ale ostatných nie… možno by som mohol skúsiť u plamienky, alebo výra.“
„Tak poďme!“
„Teraz nie, sovy cez deň spia. Boli by mrzuté, že ich budíme. Pôjdem večer.“
„Ja tiež. Pôjdeme spolu.“
„Večer by si mala spať vo svojej voňavej postieľke,“ zašomral škriatok, ale Zvedavka vedela, že to nemyslí vážne.
„Prídem za tebou, keď výjde na oblohu Večernica.“
„Kráľovná víl si bude robiť starosti.“
„Nebude, poviem jej že idem s tebou,“ usmiala sa malá víla a škriatka potešilo, že má takú dobrú kamarátku.

Večernica sa zjavila na oblohe s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka a Zvedavka uháňala k domčeku z papradia v jelšovej húštine, kde býval škriatok Papradník.

„Musíme sa poponáhľať, plamienka už bude hore,“ povedal namiesto pozdravu a tak sa spoločne vybrali lesom k vysokým dubom. Na cestu im posvietil mesiačik, tiež bol zvedavý, čo sa od plamienky dozvedia. Našli ju na najnižšom konári, ako sa prechádza a krúti hlavou na všetky strany. Rozhliadala sa, kto to k nej prichádza.

„O studničke nič neviem,“ povedala, keď si vypočula Papradníka, „ale možno starý výr bude niečo vedieť. Pozná všetky tajomstvá nočného lesa. Len o nich nechce rozprávať.“
„Kde ho nájdeme? Výra som už dávno nevidel.“
„Pri Bielej skala rastie vysoký javor. Najčastejšie býva tam. Všetko vidí a všetko počuje, ale buďte opatrní. Nemá rád, keď ho niekto vyrušuje.“
„Ďakujem plamienka, azda ho nájdeme,“ odvetil škriatok a spoločne sa vybrali k javoru. Víla Zvedavka kráčala tichúčko akoby sa vznášala, ale Papradník dupotal až praskali vetvičky. Snažil sa ísť síce ticho, len sa mu to veľmi nedarilo.

„Už z diaľky vás počujem,“ zahúkal výr, roztiahol krídla a zosadol na zem pred škriatka a Zvedavku. Tá sa pre istotu schovala škriatkovi za chrbát, lebo výr sa jej zdal obrovský.
„Neboj sa malá víla, neublížim ti a viem aj čo sa ma chceš spýtať.“
„Naozaj?“ vyhŕkla prekvapene.
„Chceš vedieť, prečo vyschla čarovná studnička.“
„A ty to vieš?“
„Viem.“
„Prečo si mi o tom nikdy nepovedal?“ spýtal sa škriatok.
„Nepýtal si sa ma a ja sa do iných nestariem.“
„Povieš nám to, prosím,“ zaprosila víla a uprela svoje očká na výra.
„Pamätáš sa na bludičky od rybníka?“ otočil svoju hlavu k Papradníkovi.
„Pravdaže sa pamätám, bolo to už síce dávno, ale na tie sa nedá zabudnúť. Blúdili lesom ako svetielka a lákali lesných obyvateľov do rybníka. Nakoniec tak vystrájali, že som ich musel zo Spevavého lesa vyhnať.“

„Bludička Cecília bola najhoršia. Sladkými rečičkami si vyprosila od Vŕbovca šupiny zlatých rybičiek. Zopár jej dal, ale nechcel ošklbať všetky zlaté rybky v rybníku, tak napokon povedal dosť, že zlaté šupinky nedá. Strašne sa nehnevala. Tú noc lietali bludičky po lese ako z divých vajec a narobili veľa škody. Vtedy si prišiel ty a zakázal im vstup do Spevavého lesa. Lenže kým odišli, Cecila vytiahla zo studničky kameň šťastia a hodila ho do rybníka zo slovami: Si lakomec a lakomcom aj ostaneš.“

„Tak preto sa vodník zmenil. Kedysi nebýval lakomý ani sa toľko nemračil.“
„Môže za to Cecila a kliatba, čo vyriekla do kameňa. Ten kameň dala studničke kráľovná víl…“
„Moja mama?“ čudovala sa Zvedavka.
„Hej. Mal slúžiť šťastiu a zdraviu všetkých. Keď zmizol kameň, studnička vyschla a kameň je teraz niekde na dne jazera.“
„Žabiak Čvachtoš by ho azda mohol vyloviť,“ premýšľala Zvedavka.
„Nie, vyloviť ho môže len vodník Vŕbovec, a do studničky ho smie vložiť len kráľovná víl, alebo jej dcéra, teda ty, Zvedavka,“ povedal výr, roztiahol krídla a stratil sa v hustej tme.

„Ach jaj,“ zosmutnel škriatok. „S vodníkom to bude ťažké.“
„Poďme hneď k vode, ja sa s ním porozprávam.“
Šli lesnou cestičkou, až zastali pri tŕstí na brehu jazera. Žabiak pokračoval v kŕkaní ako každý večer, ale Zvedavka naň zavolala.
„Musíme hovoriť s vodníkom. Ponor sa k jeho domcu a zavolaj ho, prosím.“
„Sedí tam na vŕbe,“ mykol hlavou žabiak. „Šomre na mesiac, že slabo svieti.“
Zvedavka podišla k bútľavému stromu zopäla rúčky a pekne Vŕbovca prosila. „Vodník Vŕbovec, pomôž nám napraviť krivdu, čo spáchala bludička Cecila,“ vodník mlčal, tak pokračovala.

„Na dne rybníka je niekde kameň šťastia, ktorý tam hodila. Ak ho vrátime čarovnej studničke, opäť bude plná vody.“
„To ti kto povedal takú hlúposť?“ frflal zmračene. „Voda v nej jednoducho vyschla.“
„Starý výr. Videl ju. Dokážeme vrátiť vodu studničke, ale potrebujeme tvoju pomoc“
„Tak dobre, ale nech aj žabiak niečo robí, nie že tu bude celú noc iba kŕkať.“
Obaja sa ponorili pod vodu. Zvedavka od napätia stískala ruku škriatkovi, ale to takmer necítil, lebo víly nemajú veľkú silu. Po dlhom čase sa vodník konečne zjavil na hladine a v ruke držal akýsi kameň.

„Je to on?“
„Je,“ ozvalo sa Zvedavke za chrbtom. Zvrtla sa a uvidela svoju mamu, kráľovnú víl, ako sa usmieva.

„Ďakujem ti Vŕbovník, obyvatelia lesa ti to nikdy nezabudnú.“ Vzala kameň z vodníkových rúk a podala ho Zvedavke. „Zanes kameň studničke, nech sa opäť naplní vodou. Zaslúžiš si to, lebo si pomohla celému lesu. My pôjdeme s tebou.“
Zvedavke od rozpakov sčerveneli líčka, lenže nik si to nevšimol. Všetci hľadeli s úžasom na vodníka. Usmieval sa.