Chamtivý kominár a víla Zvedavka

Rozprávka o tom prečo má každý kominár gombík, ktorý nosí štastie …

Chýr o vode v čarovnej studničke sa rozletel lesom ako jemné chomotinky púpavienok v jarnom vetre. Obyvatelia Spevavého lesa prichádzali k studničke, aby sa napili sviežej vody, niektorí aj s tajnými prianiami, ale tie sa báli vysloviť nahlas, aby studničku neurazili.  

Zvedavka zašla k studničke vždy ráno, aby pozbierala z hladiny napadané lístie, konáriky, či iné lesné smeti, lenže najskôr si bola v rybníku zaplávať. Na plávanie so žabiakom Čvachtošom sa tešila každé ráno, hoci iné víly nad ňou krútili hlavami. V ten deň, keď sa slnko predralo cez rannú hmlu a pavučinky na konároch vŕby zažiarili ako diamanty, Zvedavka pobadala, že žabiak je akýsi zamĺknutý.

„Je ti niečo, Čvachtoš?“ spýtala sa, ale žabiak len zagúľal očami.

„Je vystrašený ako žaba v bocianiom zobáku,“ uškrnul sa vodník Vŕbovec pod lopúchom. Zvedavka si ho až teraz všimla.

„Práve leteli okolo.“

„Kto? Bociany?“ otočila sa opäť k žabiakovi, ale ten ďalej gúľal očami a neodpovedal. „Tak povedz niečo,“ nástojila

„Premýšľam,“ odvetil vážne.

„Aha,“ povedali dvojhlasne, Vŕbovec aj Zvedanka. Obaja vedeli, že pre Čvachtoša je rozmýšľanie náramne ťažká práca.

„Povieš nám o čom?“ spýtala sa opatrne, aby ho veľmi nerušila.

„Počul som bocianov klebetiť, vraj do lesa príde človek.“

„Čože!“ skríkli víla s vodníkom akoby jedným hlasom a hľadeli na Čvachtoša čo ešte dodá.

„Tomu neverím, načo by sem ľudia chodili? Boja sa nášho lesa, “ mračil sa vodník, ale Zvedavka cítila z jeho hlasu strach. Zachvela sa.

„Bludička Cecila vraj poplietla nejakému kominárovi hlavu.“

„Cecila,“ odfrkol nahnevane vodník a spomenul si, ako mu Cecila kliatbou ublížila. Najradšej by ju stiahol pod vodu, ale bludičky sa nedajú potiahnuť za nohu. Sú ako ranná hmla a keď sa ich niekto dotkne, zostanú mu v ruke len kvapôčky rosy.

„Musím bežať za škriatkom,“ zvolala Zvedavka. „Papradník určite bude vedieť, čo sa deje…“ ani nedopovedala a už sa rozbehla k domčeku z papradia pod jelšovou húšťavou. Škriatok Papradník ju videl prichádzať už z diaľky a priamo do rybníka a čudoval sa, prečo sa víla tak náhli. Cítil, že sa deje niečo nezvyčajné.

„Ty nie si pri studničke?“ spýtal sa opatrne, lebo malá víla studničku nikdy neobišla.

„Vraj do lesa príde človek,“ vyhŕkla, dokonca zabudla na pozdrav.

„To máš odkiaľ? Neverím. Ľudia do nášho lesa nechodia. Vravia, že tu straší:“

„Akí sú hlúpi,“ hnevala sa Zvedavka.

„Aspoň máme v lese pokoj. A ty, odkiaľ vieš, že príde človek.?“

„Bociany hovorili.“ Odvetila zvedavka

„Hm. Vravíš bociany? Tie vedia o ľuďoch skoro všetko. Vyrastajú na komínoch, vidia a počujú o čom si ľudia rozprávajú. Ale prečo by ľudia chodili do Spevavého lesa?„

„Vraj Cecila pomútila rozum kominárovi.“

„Kto je kominár?“

„Človek, čo čistí komíny. Kominára bociany dobre poznajú, čiže to znamená,  že majú asi pravdu.“

„Čo urobíme?“

„Budeme počúvať vtákov.“

„A ďalej?“

„A budeme strážiť studničku.“

„Myslíš, že bude chcieť ublížiť čarovnej studničke?“

„Nikdy nemôžeš vedieť, o čom človek premýšľa a čo chce urobiť. Ale viem o čom premýšľa bludička Cecília.“

„Chce nám uškodiť?“

„Obávam sa že áno. Netráp sa Zvedavka, niečo už vymyslíme,“ pohladkal malú vílu po kučeravej hlávke.

Nuž, ale ťažko sa niečo vymýšľa, keď nikto nevedel, čo sa Cecila chystá urobiť. Dokonca aj kráľovná víl chodila zamyslená a každú chvíľu sa obzerala po lese, či nezačuje ľudské dupanie. Stíchli aj husličky cvrčkov a keďže nehrali, víly prestali na ďatelinkovej lúke tancovať. Len žabiak Čvachtoš naďalej kŕkal svoju žabiu pieseň a Vodník Vŕbovec hundral pod starou vŕbou.

„Nechápem, na čo toľko rozruchu pre jedného človeka. Stiahnem ho do vody a bude pokoj.“

„Veď ani nevieš ako sa to robí,“ zakŕkal Čvachtoš a skočil do vody, lebo sa bál, že doň vodník niečo hodí.

Iba pri studničke bolo o čosi rušnejšie ako inokedy. Obyvatelia lesa čakali deň, dva, niektorí aj tretí deň či sa človek neobjaví, lenže keď nechodil, nuž, prestalo ich to baviť a vrátili sa domov. Zvedavka však zostávala ukrytá v húští a občas aj kráľovná víl, jej mamka, aby chránili čarovnú studničku. Až keď sa zdalo, že si to všetko bociany len vymysleli, začuli jednej noci zahúkať sovu akýmsi čudným varovným hlasom.

Kominár Sadzoš prechádzal opatrne lesom, prekračoval popadané konáre, vlhkým machom našľapoval ako rys na love a vystrašeným hlasom šepotal, aby si dodal odvahu: „Dobre vravela bludička, vôbec tu nestraší, strašidlá sú výmysel, len bojkovia sa boja….Ja na strašidlá neverím….“

Keď však začul zahúkanie sovy, až ho tak nadhodilo. „Bola to len sova,“ riekol do tmy, ale pre istotu veľmi tichúčko. „Kde majú tú studňu,“ šomral, lebo už bol unavený z toľkého chodenia. „Vraj v nej premenila rybie šupiny na zlato. Čo ak si to Cecila vymyslela? A prečo o tom povedala mne? Vraj aby všetci ľudia vedeli…hm, veď ak im to poviem, všetci sa sem rozbehnú…“

            Kominár Sadzoš ani len netušil na čo ho Cecila nahovorila. Dobre tá vedela, ako sa obyvatelia Spevavého lesa boja ľudského hluku a toto bola jej pomsta.  Vystrašený Sadzoš blúdil lesom, na cestu mu svietil iba mesiačik a schovaní v húšti sledovali jeho kroky lesní obyvatelia. Konečne zazrel vo svite mesiaca trblietavú hladinu studničky.

„To má byť ona?“ začudoval sa, lebo studnička sa mu videla celkom obyčajná. „Ale kde sú tie rybie šupiny, čo sa zmenia na zlato?“ spytoval sa vodnej hladiny. Tá len tichúčko zrkadlila mesačný obraz, až sa kominárovi zazdalo, že sa mu mesiac posmieva. Lenže vtedy zasvietili Zvedavke učupennej za skalou šibalstvom očká.

Ako vietor dobehla k Papradníkovi. „Musíme bežať za vodníkom Vŕbovcom.“

„Viem, čo ti prišlo na um,“ zasmial sa škriatok. „Ponáhľajme sa.“

Vodníka našli na konári vŕby a keď ich uvidel, hneď zoskočil dole. Aj žabiak Čvachtoš vystrčil zvedavo hlavu zo svojej žaburiny.

„Už je tu?“ zakvákal.

„Potrebujeme nejaké rybie šupinky. Čvachtoš by ich mohol ponoriť do studničky a pomaly vypúšťať. Nech si  človek myslí, že je to zlato. Mesiačik nám iste svojím leskom pomôže.“

„Rád by som ho stiahol za nohu, keby ste ho prilákali k jazierku,“ mračil sa vodník „Aspoň by som to chcel skúsiť. Nikdy som ešte nikoho nestiahol pod vodu.“

„To si môžeš nacvičovať inokedy,“ zakvákal Čvachtoš. „Teraz tie šupiny, ponáhľajme sa…,“ súril všetkých nvôkol, šťastný, že mu pridelili takú významnú úlohu.

Netrvalo dlho a Zvedavka mala v dlaniach za hrsť rybích šupiniek. Rozbehli sa k studničke a žabiak za nimi skákal veľkými skokmi.

„Počkajte, mám nápad!“ kvákal, až sa ozýval celý Spevavý les, ale to vôbec nevadilo, lebo všetci obyvatelia boli aj tak hore. Zadychčaný doskákal k studničke. „Daj mi Zvedavka tie šupiny do papule.“

„Čo chceš urobiť?“

„Budem ich vypúšťať ako bubliny,“ smial sa, ale hneď musel stíchnuť, aby sa šupinami nezadrhol.

Kominár stál pri studničke a vôbec nič podozrivé si nevšimol. Nevidel škriatka Papradníka, ani Zvedavku, dokonca si nevšimol ani vodníka za svojím chrbtom. Len keď Čvachtoš skočil do vody, poriadne ním myklo.

„Fuj, aká odporná žaba,“ zamrmlal, lenže vzápätí sa mu rozjasnila tvár. K hladine začali stúpať trblietavé šupinky, pomaličky… jedna po druhej… Kominár sa nakláňal k okraju, stále nižšie a nižšie, až mal takmer nos na hladine. A vtedy mu za chrbtom vodník Vŕbovec, položil ruku na vystrčenú ritku a jemne doň strčil.

Kominár vletel do čarovnej studničky, Zvedavka vykríkla, Čvachtoš vypľul všetky šupiny a driapal sa na hladinu, pričom stúpil kominárovi na hlavu a  Papradník sa smial, až sa mu fúzy rozkývali. Všetci obyvatelia lesa spustili odrazu krik, hora sa ozývala všakovakými zvukmi, starý výr trepotal nad studničkou obrovskými krídlami. Kominár Sadzoš ani nezistil, že mu z vody pomohol škriatok Papradník. Bol tak vydesený, že sa schúlil pod strom neďaleko studničky a schoval hlavu pod kominársky plášť.

Keď ráno zasvietilo slniečko, pošteklilo kominára spiaceho pod stromom, až rozospato otvoril oči. A div divúci. Rybie šupinky sa premenili na zlaté lupienky záružlia, ktoré žiarili navôkol zlatými kvietkami. Kominár si prekvapene pretrel oči a hľadel na toľkú krásu s radosťou pri srdci. A vtedy pochopil, že zlato nepotrebuje, že všetku krásu, ktorú les ponúka, stačí objať jediným pohľadom a človek dokáže byť šťastný. Odrazu uvidel stáť pred sebou kráľovnú víl a malú vílu, ktorá sa na kráľovnú veľmi ponášala.

„Nikdy kominár never bludným rečiam bludičiek, choď v pokoji domov a  nevracaj sa do nášho lesa, ani o ňom nehovor ľuďom. Chceme tu žiť šťastne vo vlastnom Spevavom svete. Dám ti za to tento strieborný gombík. Bude tebe aj všetkým ľuďom prinášať šťastie.“

Kominár Sadzoš to kráľovnej víl sľúbil. Nikdy o svojom dobrodružstve nikomu nepovedal. Možno sa aj trochu hanbil. Lenže strieborný gombík si prišil na kominársky kabátik a od tých čias si ľudia vždy utekajú siahnuť na kominársky gombík, aby im priniesol šťastie.

Autor: Elena Hipmanová

Najnovšie rozprávky na čítanie mailom?

Odber noviniek

Mohlo by vás zaujímať