V pradávnych dobách, keď na Slovensku žili ešte obri a ľudí bolo veľmi málo, rozprestierala sa všade široká rovina. Rovina rovnejšia než hladina jazera, bez jediného hrbolca, kopčeka alebo vrchu. Slnko malo na oblohe dlhú púť, ako v každom rovinatom kraji, kde niet kopcov, kde sa niet za čo schovať, kde niet o čo oči oprieť. V takom kraji sa ľuďom žilo ťažko a zvieratám ešte ťažšie, ale obri roviny priam milovali. Dubasili, tancovali, zápasili medzi sebou, až prach slnko zaclonil. Občas sa zem búrila a začala sa dvíhať. Ale obri každý malý kopček hneď udupali, aby sa pri svojich tancovačkách nemuseli potkýnať o vytŕčajúce vŕšky. A vtedy zem zaplakala, až z nej tryskali pramene. Pramene vyvierali z najhlbších hlbín a rozlievali sa po okolí, až sa hladiny jazier jagali v slnečných lúčoch.
Na brehu jedného takého jazera si postavil chalupu starý rybár. Bol samotár, veľmi sa o ľudí nestaral. Mal jedinú vnučku, krásnu Fatru, ktorú nadovšetko miloval. Každý deň nasmeroval svoju loďku doprostred jazera, rozhodil siete, čakal na úlovok a Fatra za ten čas okolo chalupy pracovala, poživeň pre oboch chystala. Keď obri spali a bol navôkol pokoj, rybár mal svoju sieť raz dva plnú, lenže v poslednom čase akoby obri spánok ani nepotrebovali. Lomoz a hrmot sa ozýval vo dne v noci a všetko živé už dávno zutekalo, alebo sa poskrývalo vo svojich dierach. Len rybár so svojou vnučkou ostal, lebo sa mu zdalo zbabelé utekať a naisto vedel, že nech by sa pohol kamkoľvek, pred obrami sa niet kde schovať.
Jedného dňa, po obzvlášť búrlivej noci, keď rybár už desiaty krát hodil naprázdno svoje siete do vody, prišuchtal sa k chalupe starý pútnik. Mal dlhé biele vlasy, čo mu siahali až k pleciam a bradu dva razy toľkú.
„Či by sa nenašlo trochu rybacej polievky pre starého človeka?“ spýtal sa slabým hlasom a Fatra hneď poznala, že starec už dávno nemal nič v ústach. „Nuž, dobrý človek, nemám ti čo ponúknuť. V sieti môjho starého otca sa už dávno nezatrblietala ani šupina. Akoby ryby odplávali do pokojnejších vôd. Zem sa celú noc chvela a hladina jazera búrila. Ale ak by si sa uspokojil s kúskom chleba a čistou vodou, neostaneš aj ďalší deň hladný.“ „S vďakou príjmem tvoje dary, krásna dievčina, viem čo je to núdza, preto dokážem oceniť tvoju láskavosť. A nie len oceniť, ale aj odmeniť.“ „Odmeniť?“ zasmiala sa Fatra „Čím sa mi chceš odmeniť. Si väčší chudák ako my. Nič nežiadam. Oddýchni si u nás, najedz sa a potom choď v pokoji svojimi cestami“ „Možno som a možno nie som chudobnejší. Záleží, aký dar by si si najviac priala“
Fatra sa pozorne zadíval starcovi do očí. Zazdalo sa jej, akoby sa v nich odrážali samotné lúče slnka a žiarili ako diamanty.
„Och,“ vzdychla si „chcela by som, aby môj starký každý deň naplnil svoje siete. Aby sa nemusel báť vychádzať na túto šíru vodu, aby sme sa nemuseli ustavične skrývať a strachovať. Pokiaľ nevymyslíme čo s obrami, rybacej polievky sa veru nedočkáme. Ale či sa dá, bojovať proti obrom?“ „A to by si chcela, bojovať?“ „Nie. Proti obrom nikto nič nezmôže,“ zvesila smutne hlavu. „Možno sa čoskoro aj my poberieme z tohto kraja, ale starký vraví, že inde to nie je o nič lepšie.“ „Porozprávam ti jeden príbeh: Ďaleko za touto veľkou vodou leží zem. Je to nádherný kraj plný vrchov a kopcov, divokých riek, jazier, o skalné útesy si more rozbíja svoje vlny a hučí nekonečnú morskú pieseň. Rybári tam vyťahujú z vody plné siete, lovci poľujú v hustých lesoch a sedliaci obrábajú svoje polia. A niet tam obrov.“ „Krajina bez obrov? Vari je niečo také možné?“ „Nuž, možno preto, lebo sa všetci presťahovali sem.“ usmial sa starec. „ Krajinu plnú vrchov si ani neviem predstaviť. Nikdy som nič také nevidela.“ „V najvyšších vrchoch má svoje sídlo Perún – vládca vetrov, búrok aj zeme. Vichren, veterná hora, v ktorej má svoj palác je celá z bieleho mramoru. Za dňa sa nikto neodváži ani len oči k hore pozdvihnúť, lebo v žiari slnečných lúčov by pri toľkej belobe mohol prísť o zrak. V noci, keď sa biely mramor kúpe v mesačnom svite, je navôkol svetlo ako za dňa. Vtedy vychádza Perún zo svojho podzemného sídla a načúva vetrom, šepotu stromov, počúva pieseň horských potokov a občas aj prosby ľudí. Ale ľudské prosby a lamentácie ho veľmi nezaujímajú. Veľmi dobre pozná ľudské srdcia. Sú premenlivé, nestále občas plné zloby a závisti. Presné aké sú aj ich prosby. Za ním by si sa mala vybrať. Za Veľkým Perúnom.“
„Veď si práve povedal, že ľudské prosby ho nezaujímajú. Prečo by mal Perún počúvať práve mňa?“ „Lebo v tvojom srdci niet zloby ani závisti. Pred mnohými storočiami žili obri aj v jeho krajine. Niektorých zaklial do podoby vrchov a niektorých vyhnal aby neškodili zemi. Ak niekto škodí ľuďom, škodí tým aj zemi a Perún takú krivdu nedopustí.“ „Kto si, že mútiš hlavu mojej vnučke. Nikam nepôjde,“ zvolal starec a tí dvaja sa až preľakli, lebo ani nezbadali, kedy sa vrátil z jazera. „Som starý pútnik a prešiel som taký kus zeme, o ako sa ti nesnívalo ani v najsmelšom sne. Viem kde slnko vychádza aj zapadá, poznám krajiny plné ľadu aj púšte rozpálené slnkom. Viem čítať v očiach ľudí aj predpovedať čo sa má stať. A viem, že len Fatra dokáže predstúpiť pred Perúna, aby ju vypočul. Ak jej chceš byť nápomocný, prevez ju loďou cez toto jazero, o ktorom si všetci myslíte, že nemá brehov. Ďalej musí ísť sama.“ „Je ešte takmer dieťa, nikam nepôjde!“ „Pôjdem starý otec,“ rozhodla sa. „Budem prosiť Perúna, kým ma nevypočuje.“ A ešte v ten večer zbalila svoje skromné veci do batôžka. V noci obri vystrájali, ako odtrhnutí z reťaze. Zem vzdychala, triasla sa a kvílila, až pukali steny chalupy a praskali šindle na streche. Fatra so starcom sa celú noc chúlili pritisnutí k seba v kúte. Ráno bol navôkol pokoj a po pútnikovi ani stopy. Plavili sa jazerom mnoho dní a nocí. Raz bolo búrlivé, že sa jeho vlny prevaľovali cez malý čln, inokedy pokojné a hladké ako zrkadlo až napokon doplávali do neznámej krajiny, kde ďaleko na obzore sa dvíhali k nebu špicaté končiare.
„Rozlúčme sa starý otec. Vráť sa domov a čakaj ma.“ „Neodídem z tejto divnej zeme, iba s tebou. Kto by ťa preplavil domov. Budem tu na brehu na teba čakať, kým sa nevrátiš.“ „Ako myslíš. Ostaň teda v pokoji.“ Objala si starého otca a vykročila k vrchom, ktoré sa v diaľke oblakov dotýkali. Fatra putovala veľa dní, spávala v lesoch učupená pod kríkmi, stlala si postieľku z mechu a prikrývala sa len tým, čo mala na sebe. Jednej mesačnej noci sa je prisnilo, že stojí na vysokom žiarivom vrchu a skalnou bránou k nej prichádza akýsi vysoký muž zahalený do tmavého plášťa. Husté dlhé vlasy mu viali vo vetre a mocnými rukami odháňal blesky, čo mu križovali nad hlavou.
„Prines mi to, čo najvzácnejšie si našla na svojej púti.“ Po tejto jedinej vete sa stratil v oblakoch, ktoré ho zahalili od hlavy až k päte ako hustý závoj. Preľaknutá Fatra sa strhla zo sna a dlho rozmýšľala, čo to má znamenať. Nič vzácne nemala ani nevidela, jej sukňa bola už dávno samá diera a hlad sa stal každodenným spoločníkom. Do rána už nezažmúrila oka a len čo svitol deň, pobrala sa ďalej. Odrazu zacítila dym a vzápätí zbadala medzi stromami učupenú chalupu. Uprostred lesov, žilo pár uhliarov so svojimi rodinami. Boli biedni, ale žili slobodne, bez strachu a poctivo si zarábali na živobytie. Keď im Fatra vysvetlila, kam sa zberá, len nesúhlasne krútili hlavami. „Za Perúnom sa nik neodváži. Nemôžeš za ním ísť. Len čo sa priblížiš k hore Vichren, svojou žiarou ťa spáli na popol a v noci ťa zožerú divé zveri. Perún má silných ochrancov, aby ho nerušili v jeho kráľovstve. Keď sa rozhnevá, metá blesky na všetky strany, víchricami bičuje zem, vtedy sa ľudia radšej schovajú v hlbokých pivniciach. Perún nemá rád ľudí.“ „Prečo?“ „Sú chamtiví, nenásytní, dolujú v horách poklady a niektorí chceli kopať aj v jeho bielom vrchu. Tých pochoval pod hŕbami skál a už ich nikto viac nevidel. Od tých čias sa k Vichrenu nepriblížila živá noha.“ „Musím sa stretnúť s Perúnom. Ak nám nepomôže premôcť obrov, moja krajina ostane pustá.“ „Nuž, ako chceš, ale varovali sme ťa. Aspoň sa u nás najedz. Si vychudnutá, že ti kosti trčia. Moja žena práve napiekla čerstvý chlieb.“ Fatra s vďakou prijala teplý bochník a vo chvíli, keď doň chcela s chuťou zahryznúť, spomenula si na zvláštny sen.
„Ďakujem vám dobrí ľudia, ale tento bochník si zoberiem so sebou na cestu. Ostávajte v pokoji.“ Rozlúčila sa s uhliarmi a vykročila kamenistou stráňou do vrchov. Teplý bochník zabalila do šatky a pritisla si ho k srdcu. Bolo to to najvzácnejšie, čo dosiaľ na svojej dlhej púti našla.
Autor: Elenka Hipmanová
