Ľudia sme všelijakí. Krásni aj škaredí, podaktorí dobrosrdeční, iní zas horší než diablovo kopyto, je medzi nami veľa múdrych a vzdelaných, ale ešte viac hlupákov a neschopných trkvasov. My ľudia sme ako farby na palete maliara. Jasne žiarivé, ale aj čierne a šedivé. Ibaže ak si na niekoho z nás ešte sadne závisť, ľahostajnosť a chamtivosť, je to ako keď maliar zmieša dokopy všetky farby. Žiarivé aj tmavé farby sa stratia pod fialovou temnotou každodennej šedivosti. V maliarovej palete, by si každý z nás našiel svoju farbu a nezáleží či si pán alebo žobrák, či bývaš v kaštieli alebo drevenej chatrči.
Nad malým mestečkom niekde na Liptove stál kamenný hrad. Dnes už si nikto nepamätá, kde presne to bolo. Možno v Likave, možno v Hrádku – ktohovie, ale na hradného šaša Floriána si mnohí spomínajú. Šašo Florián býval na hrade obohnanom kamennými múrmi a jeho jedinou úlohou bolo obveselovať svojho pána, jeho manželku a dve rozmaznané decká, ktoré mu robili všakovaké prieky. Florián mal pod drevenou strechou vo vysokej veži malú izbičku s veľkým ohniskom, lebo v kamenných hradoch bývalo vždy zima a na Liptove, kde si studené vetry často podávali ruku so snehovými fujavicami ešte chladnejšie.
Lenže Florián sa vo svojej izbičke veľmi neohrial. Jeho pán nebol najhorší, dokonca bol aj vzdelaný, lebo veľa čítal, ale jeho žena bola chamtivá až hrôza. Každú chvíľu jastrila očami ako dáka čarodejnica, či si niekto zo služobníctva nestrčil do vrecka kúštik slaniny, alebo nedajbože stehienko z kohúta, či polienko do pece. Pán sa o služobníctvo nestaral, bolo mu jedno či majú dostatok jedla a tepla. A práve to teplo najviac Foriánovi chýbalo. V jeho izbe sa nikdy nekúrilo, lebo panička nechcela míňať drevo na takých niktošov ako sú sluhovia. Všetko by zostalo po starom, keby sa jednej noci neprihodilo čosi zvláštne.
Bolo to blízko Vianoc. Snehu ešte nenapadlo, ale mrzlo a fučalo už aspoň týždeň. Florián celý deň zabával deti a večer ešte aj pána. Keď sa okolo polnoci dovliekol do izbičky, ledva stál na nohách. Zvalil sa na svoj matrac, čo mal v kúte, prikryl sa tenkou dekou a chcel spať, ale tak mu od zimy drkotali zuby, že si skoro jazyk prehryzol. S ľútosťou myslel na hrubé periny v pánovej izbe. Až tu zrazu počuje šuchot. Najskôr si myslel, že to vietor hrmoce v komíne, keď tu zrazu dačo z komína vhuplo do izby a vôbec to nebolo čierne, ako by si každý myslel. Bolo to bielučké ako sneh alebo najjemnejší páper na bielej húske.
„Čo si za kieho? Dobrô či zlô?“
„A čo myslíš?“ zaškerilo sa to čudo spod bielej strapatej hlavy. Očká ako trnky, úsmev šibalský ani dáky škriatok.
„Nuž, horší, ako táto zima asi nebudeš.“
„Vidím, že ti nie je veľmi teplo. Prečo si od pána nevypýtaš lepšiu perinu?“
„Panička by ma z kože zdrala. Lakomosť jej zastrela rozum a pán sa nestarie, aby sa nemusel škriepiť.“
„Tak si poradíme sami. Do zajtra si nájdi veľké vrece. O polnoci prídem.“
Florián začudovane krútil hlavou ale zvedavosť mu tej noci už zaspať nedala. Ďalšej noci sa nevedel dočkať. V konici na pôjde našiel dve prázdne vrecia a hradná krajčírka mu ich zošila dokopy. Mal zrazu vrece, že doň aj mestského capa mohol schovať. Od nedočkavosti sa mu deň vliekol ani čo by sa so slimákom pretekal. Keď o polnoci začul šramot v komíne, na zimu celkom zabudol.
„Či si našiel vrece?“
„Nuž, našiel, ale čo s ním?“
„Tak sa dobre prizri!“
To biele čudo si začalo šomrať popod nos akési učené slová, ani čo by prečítal všetky pánove knihy písané po latinsky a Florián od prekvapenia otvoril ústa. Vrece sa zrazu začalo čímsi plniť, až bolo tučné ako prasnica, čo ju panička šanovala na Nový rok.
„A to sú čo za čary?“
„Nepýtaj sa a choď spať. Už ti nikdy viac zima nebude.“
Floriána nebolo treba dlho prehovárať. Ľahol si na svoju pričňu, prikryl sa tučným vrecom a celým telom sa mu rozlievalo teplo, ako by spal v najmäkších paničkiných perinách.
Lenže ráno, keď otvoril oči, strhol sa na hrade krik a zhon. Pán s paničkou drkotali zubami a cez fialové pery vykrikovali rozkazy, že treba kúriť, navariť teplú polievku, priniesť nové periny. Vtedy sa Florián veľmi preľakol.
„No, či mi len zavaril,“ pomyslel na to biele chlpaté čudo, lebo šípil, že jeho teplé, tučné vrece nejak súvisí s premrznutou paničkou a pánom. Než stačil zistiť, čo sa vlastne stalo, už paničkina komorná vrieskala na plné hrdlo.
„Florián je zlodej. On ukradol perie z panských perín. Vo svojej kutici ho má za plné vrece.“
Chudák šašo. Než stačil čokoľvek povedať na svoju obranu, vyrútila sa pánova žena na neho aj s korbáčom. A veru by mu poriadne naložila, keby nebolo pána.
„Zadrž, žena moja! Ako mohol ukradnúť naše perie, keď bolo zašité v hodvábnych perinách a my do nich zakrútení ako larvy?“
„A či ja viem? Nech teda povie odkiaľ má vo vreci perie.“
„Ja veru neviem, milostivá pani, bolo mi vo veži zima, keď sa odrazu zjavil predo mnou ten čudný škriatok a naplnil mi vrecia teplým perím.“
„Teda, škriatok…“
„Hej, milostivá pani. Škriatok.“
„A naplnil ti vrece našim perím…“
„Neviem čie bolo, ale naplnil.“
„Ty odkundes s hadím jazykom. Ty si budeš so mňa ešte aj blázna robiť? Dám ti ten tvoj jedovatý jazyk kliešťami vytrhnúť.“
„Milosť, pani moja, nič zlé som nespravil a ani som neklamal.“
Paničku div nerozhodilo od jedu a pán sa síce popod fúzy usmieval, ale pre istotu odišiel z izby, aby ho jeho pani nevidela.
„Ja ti dám milosť, ty zlodej zlodejský! Drábi, vezmite si ho do parády a zavrite do hladomorne!“
Oj, bolo by s Floriánom zle nedobre, keby v tej chvíli čosi nezašuchotalo v komíne. Najskôr sa zdalo, že to metelica vbehla dovnútra, ale odrazu stálo uprostred izby bielučké strapaté čudo. Paničke skoro oči vybehli z jamôk a sánka jej padla až po pupok.
„Tak tebe sa vidí, že máš málo peria,“ prihovorilo sa to čudo milostivej, lenže tá nevládala ani len ústa zatvoriť. A čo ako bola výrečná, odrazu akoby hlas stratila.
„Takže asi by som ti mohol trochu peria pridať, čo povieš? Som perinový škriatok a dokážem naplniť jemnučkým perím hoci aj celý tento hrad.“
Perinový škriatok sa začal odrazu vrtieť, behal z izby do izby a šomral si tie učené slová, ktoré už Florián raz počul. A ako sa po izbách vrtel, začali sa tie plniť perím. Najskôr bolo perie len na dlážkach roztrúsené, ale potom ho pribúdalo, až siahalo po okná. Vystrašení ľudkovia z hradu utekali, služobníctvo vybehlo do záhrady, podaktorí sa vyškriabali na stromy, Florián vbehol do svojej izbičky vo vysokej veži a pán s paničkou na strechu, lebo lakomá milosťpani nechcela opustiť svoj hrad. A peria pribúdalo a pribúdalo, až siahalo po horný okraj dverí, o chvíľu po maľované plafóny a nakoniec sa začalo tisnúť kozubmi cez komíny von na strechu. Tam ho uchytil vietor a rozfúkal ho po celej dedine až deti nadšene tlieskali rukami a kričali:
„Aha, sneží!“
Perie sa z hradu sypalo celý týždeň a panička s pánom celý týždeň na streche zubami drkotali. Zachránil ich až Florián. Podarilo sa mu cez preplnené komnaty dostať k oknám a pootvárať ich a časť peria vysypať na nádvorie. Ľudia z celého Liptova prichádzali k hradu s veľkými vrecami a pchali do nich jemnulinké perie, na teplučké periny. Široko ďaleko nebolo jediného človiečika, ktorému by nasledujúce roky od zimy hrkotali kosti, hoci tej zimy udreli veľmi kruté mrazy.
Pán s paničkou sa vrátili do hradu a hoci milosťpani chcela šaša Floriána prísne potrestať, pán to nikdy nedovolil. Bol šašovi vďačný, že ho dostal zo strechy dole a možno sa aj trochu bál, perinovýého škriatka. Ale toho už nikto viac nevidel. Zmizol, ako by sa do zeme prepadol.
Autor: Elenka Hipmanová
