V krajine hustých lesov, rozkvitnutých lúk a hlbokých rybníkov – tam, kde tichá a hlboká rieka zavlažuje svojimi vodami úrodné polia, žil malý vodníček a starý vodník. Svoju vodnícku chalupu mali pod hladinou na dne hlbokého jazera, kde sa malý vodníček deň, čo deň hrával s kamarátmi vodného sveta.
Starý kapor ho občas povozil na šupinatom chrbte a niekedy len tak pre zábavu ťahal rakov za fúzy, alebo sa naháňal s rybkami. Ale najradšej sedával so svojím tatom Topoľca III. na starej vŕbe a počúval rozprávky z dávnych čias, keď ešte ľudia mali vodníkov v úcte. 
To bolo v tých časoch, keď na okraji mesta, za lesíkom jelší, býval rybár Samko, a neďaleko potoka dievčina Karolínka. Samkove srdce sa zakaždým, keď stretol Karolínku rozbúchalo ako zvony na mestskej veži. Lenže Karolínka bola dievkou bohatého mlynára.
Za bránami mesta mleli obilie, bývali v krásnej maľovanej chalupe s hospodárstvom a statkom. Samko okrem svojich sietí, malej chalúpky a loďky, nemal nič. Deň čo deň opravoval siete, staral sa o fliačik pôdy hneď za domcom a plavil sa zákutiami rybníkov len aby zaobstaral obživu pre seba a starú matku.
Napriek tomu jeho srdce bolo čisté ako tie pramene potokov v neďalekých horách. Karolínka, dievka zvyknutá na bohatých pytačov sa občas na Samka usmiala. Keď jej raz doniesol náhrdelník z rybích šupín, vysmiala ho a odhodila náhrdelník na zem.
„To by si mi musel doniesť šupinky zo zlatej rybky, aby som sa za teba vydala,“ volala so smiechom a zavrela za ním bránu veľkého statku.
Samko celú noc nespal, premýšľal, ako by Karolínku získal, ale na nič neprišiel. Nasadil si na hlavu svoj klobúčik s pierkom a z nohy na nohu sa šuchtal k starému rybníku. Na brehu pod vysokou vŕbou, čo konáre nakláňala až k vodnej hladine vyžaloval všetok svoj smútok bútľavému stromu. Vôbec si nevšimol, že na konári starej vŕby sedí vodník Topolec III.
„Nepatrí sa mladému chlapcovi prelievať horúce slzy,“ zašomral vodník a potiahol si z fajky.
„Tvoje trápenie nastojí ani za ten tabak čo mám vo svojej fajke. Ak chceš, pomôžem ti.“
„Ako by si mi mohol pomôcť?“ „Dám ti zlatú šupinku. Ale pamätaj si. Nie všetko čo sa blyští je zlato a nie všetko čo je krásne je aj dobré. Možno ti táto zlatá šupinka pomôže pochopiť to, čo si teraz počul.“
Vodník tri krát zatlieskal a na hladinu vyplávali rybky, aké dosiaľ Samko nevidel, hoci sa plavil po hlbokej rieke a rybníkoch už dosť dlho. Veľké aj malé, farebné, trblietavé, niektoré s veľkými plutvami, iné zas s ostrými zubami. A medzi nimi jedna celkom maličká rybička.
Jagala sa ako malý kúsok slnka uprostred vodnej hladiny. A kým sa Samko spamätal, vodník skočil do vody a vytrhol rybke z chrbta zlatú šupinku. Potom všetky rybky odplávali a hladina rybníka bola zas pokojná, ani len vetrík ju nezčeril.
Najčítanejšie rozprávky na dobrú noc
„Choď za Karolínkou,“ povedal vodník „a pekne ju odo mňa pozdravuj. Nech mi napečie z novej múky voňavé buchty a hodí ich zajtra do jazera.“
Samko sa začudoval takému prianiu, ale vodníkovi pekne poďakoval a zamieril k bráne mesta. Karolínku našiel na lúke, spolu s kamarátkou Alenkou, vyháňali húsky na pašu.
„Priniesol som ti, Karolínka, zlatú šupinku a pozdravenie od vodníka zo starého rybníka. Chce len, aby si mu napiekla buchty z novej múky. Staneš sa mojou ženou?“ „To má byť veno? Jedna malička šupinka? Dones mi náhrdelník so zlatých šupiniek. Potom sa porozprávame.“ Zvrtla sa a už jej nebolo.
Samko zosmutnel. V dlani zvieral zlatú šupinu a pozeral za utekajúcou dievčinou. Potom pocítil, ako sa niekto dotkol jeho pleca. To Alenka pri ňom zastala a milo sa usmiala. Na hrdle jej viseli rybie šupinky na tenkej šnúrke. Presne tie, ktoré Karolínka odhodila.
„Odkiaľ máš zlatú šupinku? Nikdy som o takej nepočula.“
„Od vodníka Topoľca III. Za pekné pozdravenie a buchty od budúcej nevesty.“
„Nesmúť, Samko. Choď za Topoľcom. Isto ti zase pomôže. A tie buchty napečiem ja, aj ich hodím do rybníka. Nakŕmim celú vodnícku rodinu aj všetky rybičky.“
Keď Alenka napiekla buchty, vybrali sa spoločne k rybníku. Uprostred zvlnenej hladiny stál vodník a veľmi sa mračil. Alenka rýchlo nahádzala buchty do jazera, aby si uzmierili vodníckeho pána, lenže Topolec zvolal strašným hlasom.
„Tak jedna šupinka jej nebola dosť? Chce celý náhrdelník zlatých šupín? Dobre teda. Bude ho mať. A ty Samko si zapamätaj. Šťastie máš na dosah ruky. Záleží od tvojej voľby.“ 
Hneď na to sa hladina vody zavrela a k nohám Samka dopadol náhrdelník zo zlatých šupín. Zodvihol ho a s úžasom pozeral, ako sa zlaté šupinky trblietajú, až zrak prechádzal.
„Vyskúšaj si ho,“ podal náhrdelník Alenke.
„Nechcem ho. Mne sa páči tento obyčajný. Pozri, akoby sa v ňom menili farby dúhy.“ Samko sa zamyslel, ale nepovedal nič.
Šli za Karolínkou, zabúchali na bránu statku. Vyšiel von mlynár a hneď sa rozkričal na Samka.
„Čo sa mi tu obšmietaš okolo mojej Karolínky, nevychoval som ju pre takého niktoša v deravej košeli. Strať sa a viac sa mi tu neukazuj, lebo na teba pustím psov!“ „Priniesol som jej zlatý náhrdelník, ako si priala.“ „Vravíš, zlatý,“ zaleskli sa mlynárovi oči lakomstvom a hneď aj poslal pre svoju dcéru.
Karolínka na Samka ani nepozrela. Zo zlatých šupiniek nedokázala spustiť oči. Navliekla si blýskavé šupinky na krk a radostne sa zakrútila, až sa jej sukňa roztancovala na udupanej hline. Lenže zrazu sa jej začalo ťažko dýchať. Otvárala ústa, lenže vzduchu sa jej nedostávalo.
Chcela si náhrdelník strhnúť z krku, no ten akoby jej prirástol k telu. A nie len náhrdelník. Začala sa zmenšovať, telo jej pokryli šupiny až v prachu dvora zostal ležať na zemi veľký kapor s otvárajúcou papuľou. Prvá sa spamätala Alenka schytila kapra, rozbehla sa k rybníku a vhodila ho do chladnej vody. Kapor vystrčil hlavu, chcel sa vrátiť na breh, lenže už to nedokázal. Voda sa stala jeho druhým domovom.
„Ten kapor, na ktorom sa rád vozievam je pyšná Karolínka?“ spýtal sa malý vodníček Topoľca III.
Na konári starej vŕby ho pohojdával vetrík pri splne mesiaca. „Presne tak,“ potvrdil starý Topolec.
„Už nikdy viac sa nevrátila k ľuďom. Samko nakoniec našiel svoje šťastie po boku milej Alenky. Pochopil, že dobrota srdca je dôležitejšia ako krása a bohatstvo.“
Autor: Elena Hipmanová
