Bolo by úžasné, keby sme sa dokázali rozpamätať na naše prvé stretnutia a emócie s lesom, lúkou, zvieratami. Zvedavosť? Strach? Nadšenie? Ľahostajnosť? – emócia je formovaná postojom rodiča. Malý človiečik vníma svet cez vlastné videnie, ale len čo dokáže porozumieť hovorenému slovu, vnem sa upravuje sprostredkovaným zážitkom. V najútlejšom veku sú to rozprávky. (Vlk zožral kozliatka…aha, je to mäsožravec, treba si dať pozor; Janko a Marienka zablúdili v lese …aha, v lese sa dá stratiť, treba si dať pozor…atď).
Rozprávky nestačí len prečítať či porozprávať. Treba s deťmi o rozprávkach hovoriť, zistiť či pochopili čo im rozprávka sprostredkuje a či jej rozumejú. Len pochopením vzťahov, súvislostí a zákonov v prírode docielime, aby dieťa nadviazalo svoj vlastný vzťah k tomuto veľdielu na našej matičke Zemi. A niekedy tento základ vydrží po celý život.
Deti sú veľmi kritické. Ak im vysvetlíme aká dôležitá je symbióza človeka a prírody a ako bezohľadne sa človek k prírode správa, nekompromisne sa postaví na stranu ublíženého. Lenže žiadne hovorené slovo sa nemôže vyrovnať najväčšiemu detskému vzoru. Vzoru rodiča. Ak sa my dospelí pred deťmi budeme k svojmu okoliu správať ľahostajne, zľahostajnie aj detská duša. Ešte na jeseň som vzala 5 ročné deti do lesa na Bakovej Jame, strčila im do rúk foťák a mali nafotiť všetko, čo do lesa nepatrí. Ešte že bol digitálny, lebo 36 obrázkov by nestačilo. Následná diskusia pri premietaní ich fotiek ma inšpirovala k napísaniu Príbehu zachráneného lesa. Keď sme sa bavili o príčinách neporiadku v lese, nad všetkými dominovala jedna výstižná odpoveď – ľudská hlúposť.
Prečítajte si Rozprávku o zachránemom lese
