Kosáčik mesiaca bol každou nocou tenší, ubúdalo z neho a Fatra vedela, že keď sa na niekoľko nocí stratí úplne, svetlo hviezd bude príliš slabé, aby prežiarili temnotu. Nebrala Lestenove slová na ľahkú váhu. Škriatkom veľmi nedôverovala, hoci dosiaľ nič zlé neurobili. Lenže v ich pohľade čítala ako v otvorenej knihe. To nie sú bytosti, ktoré sa podriadia zákonom Fatranských vrchov. Stála na holej skale neďaleko Krížnej a premýšľala, odkiaľ asi prišli do jej vrchov a prečo.
„Fatra, Fatra, poď s nami!“ pretrhol jej myšlienky naliehavý šepot.
„Vesina, čo tu robíš?“
„Poď za nami, poď rýchlo,“ hlásky ostatných víl ševelil ako tráva v letnom vetríku.
„Videli sme škriatkov, šli na návštevu za Sukudenom.“
„To je od nich pekné,“ povedala Fatra pomaly. „Aspoň niekto sa s ním priatelí.“
„Bol s nimi Godin a ten ťa nemá rád.“
„Prečo si myslíš, že ma nemá rád?“
„Chcel by vládnuť našim vrchom. To nesmieš dopustiť. Škriatkovia by v našich vrchoch všetko zničili a my víly by sme si museli hľadať nový domov.“
„Neboj s Vesina, to sa nikdy nestane.“
„Godin je veľmi prefíkaný. V pradávnych dobách slúžil Perúnovi, ale ten ho vyhnal, lebo rozosieval všade hnev a nenávisť.“
„Odkiaľ to všetko viete?“
„Rozprávame sa s vetrami, semienkami trávy, čo k nám z ďaleka priletia, s kvapkami dažďa, ale najviac s motýľmi. Čudovala by si sa, koľko toho motýle vedia.“
Fatra sa usmiala. Sú rovnako klebetné, ako dievčence, s ktorými sa kedysi hrávala na brehu jazera. Kým sa nezjavili obri… vzdychla si.
„Tak poďme,“ vyzvala víly. „Pozveme sa na priateľskú návštevu u Sukudena. Snáď to škriatkom vadiť nebude, hoci isto viem, že Sukuden sa nepoteší.“
„Odprevadíme ťa, Fatra, ale ďalej nepôjdeme.“ Fatra vedela, že by zbytočne naliehala. Tešila sa, že konečne nazbierali odvahu a prišli za ňou.
Mohutný Sukuden sa strácal v tmavej noci. Fatra opatrne našľapovala kamenistým chodníkom a uvažovala, prečo sú okolité kopce porastené kobercom tráv, len v strmých svahoch Sukudena sa dosiaľ neuchytilo jediné semienko.
„Aj rastlinky potrebujú k svojmu životu lásku,“ vzdychla si. „Je možné, že tento vrch ostane navždy holý a nevraživý.“
„Buď pozdravená vládkyňa, Fatra,“ ozval sa nad ňou posmešný hlas.
„Buď pozdravený, Godin, aj ty Sukuden.“
Obor len čosi zavrčal, ale Godin sa zaliečavo usmial. „Som rád, že si prišla medzi nás. Tvoja krása pre nás škaredých škriatkov je toľko, čo žiarivý lúč svetla pre smutnú dušu.“
„Kde si sa naučil rozprávať takýmto sladkým jazykom?“ spýtala sa Fatra.
„Rozprávam mnohými jazykmi, vládkyňa.“
„Tušila som to. Ktorý je tvoj pravý jazyk, Godin?“
Škriatok sa rozosmial. „Ach, vládkyňa, chceme si ťa uctiť v dobrom. Prečo ten ostrý tón? Tuto, Sukuden, sa chce s tebou pomeriť, len nevie ako na to.“
„Nemám so Sukudenom spor. Pokiaľ všetky moje vrchy budú dodržiavať zákon neškodiť zemi, a živým bytostiam, nebude sporov medzi nami.“
„Hm, si spravodlivá a odvážna, Fatra. Pripíjam týmto sladkým nápojom na pokoj a dôveru v našich vrchoch.“ Videl, ako Fatra váha, preto sa čo najmilšie usmial, hoci úsmev v jeho škaredej tvári pripomínal skôr zlomyseľný úškrn. „Bez dôvery nebude v týchto vrchoch nikdy pokoj,“ dodal.
Fatra natiahla ruku a prijala drevenú misku, ktorú jej Godin podal. Opatrne zvlažila svoje pery nápojom a uvažovala, koľko z tých sladkých slov myslí Godin úprimne. Nápoj mal lahodnú chuť aj vôňu a Fatra vychutnávala sladkú tekutinu, ktorá jej zohrievala vnútro. Pripomínala jej niektorú bylinku, len si nevedela spomenúť, ktorú a ako sa snažila rozpoznať ostatné vône, zakrútila sa jej hlava a klesla na tvrdú skalu. Nepočula už víťazný výkrik Godina, ani chrapľavý smiech Sukudena. Nad vrchmi vyšlo slnko. Občas ho prekryl mrak, ale Fatra nič nevidela. Zrak jej zastrela šedá hmla a čo ako sa snažila, nedokázala sa rozpamätať, kde je a čo sa stalo. Cítila, že niekto ju hladí po vlasoch, počula jemný šepot víl, len oči nedokázala otvoriť. Odrazu ucítila, ako jej ktosi omýva tvár jemnučkým machom s chladivou vodou. Z podzemného prameňa života, blyslo jej mysľou.
„Lesten,“ zvolala s prekvapením, keď konečne otvorila oči. Vyzeral inak ako keď ho naposledy videla. Hruď mal zastretú kovovým štítom a pohľad ostrý ako meč, ktorý zvieral v ruke. „Kde si sa tu vzal?“
„Storin, môj priateľ permoník ma zavolal. Mala si šťastie, Fatra.“
„Lesten odohnal škriatkov mečom,“ volali víly jedna cez druhú, „bolo ich tu strašne veľa.“
„Spomínaš si čo sa ti prihodilo?“
„Bol tu Godin…tuším som pila nejaký sladký nápoj…potom…“ rukou sa dotkla pásu a zdesene vykríkla, „Môj zlatý pás! Ukradol mi môj zlatý pás!“
Vily sa ustrašene rozštebotali: „Ukradol zlatý pás… to je náš koniec, … bude vládnuť vrchom… zničí naše vrchy!“
„To nedopustím!“ povedal pokojne Lesten.
„Ani ja. Svoj pás musím získať späť. Pomôžeš mi vládca Rakytovho vrchu?“
„Pomôžem a viem aj ako. Godin netuší, akú moc majú v podzemí synovia Permona.“
Pomohol Fatre vstať a odvádzal ju k Rakytovmu vrchu.
„Pošleme po vetre odkaz Perúnovi…,“ počula ešte rozhorčené hlásky víl „ …pošepkáme túto krivdu motýľom…“.
Fatra stála uprostred krištáľovej siene a prekvapene sa rozhliadala navôkol. Na každom stupienku, výbežku, v každej štrbinke steny, na zemi aj na skalách blikotali drobné kahančeky v rukách malých permoníkov. Týchto drobných mužíkov podzemia vídala málo. Občas niektorého zazrela, ako sa náhli za prácou, často vídala Storina, ako ju z diaľky pozoruje, teraz však pochopila, silu podzemného sveta.
„Čo chceš urobiť?“ otočila sa k Lestenovi.
„Sme ukrytí v týchto vrchoch, a strážime jej poklady. Tak ako ty poznáš každý kameň, dolinku aj kvietok na povrchu, my poznáme každú chodbu, skalu aj dieru pod zemou a hoci je medzi mojím a tvojím svetom pevná skala, dokážeme počúvať, čo sa deje tam vonku. Chceš sa presvedčiť?“
Fatra len prikývla. Lesten odložil svoj ligotavý meč a viedol ju vysokým schodiskom niekam hore. Oprel sa o skalu a priložil ucho k stene. Fatra urobila to isté.
„Počuješ to?“
„Čo je to za buchot?“
„Kroky škriatkov. Toto schodisko vykopali permoníci, aby sme počuli, čo sa deje vonku. Takýchto chodieb je tu veľa.“
„Čo chceš urobiť?“ opýtala sa znovu, ale vládca Rakytovho vrchu sa zlovestne usmial.
„Z najtvrdšieho železa ukujú permoníci mocné reťaze aby škriatkovia nemohli viac páchať zlo. Dnes bude temná noc, mesiac úplne zakryje svoju tvár. Dnes bude spánok škriatkov hlbší ako temné priepasti podzemia. Dnes v noci sa zahalíš plášťom noci a vezmeš si späť svoj pás. Vráť sa, Fatra, k svojím vrchom a čakaj. Sama poznáš, kedy nastal tvoj čas.“
Keď sa slnko ukrylo v mäkkom náručí ružových mrakov, Fatra opustila bezpečie Rakytovho vrchu a kráčala ku skale pod Krížnou horou. Plášť noci ju ukrýval pred zrakmi vrchov, víl a škriatkov. Počula zlomyseľný smiech Sukudena, aj dobrácke šomranie Ostredka. Počula nárek víl aj škrekľavý spev škriatkov a sama uprostred tejto vravy stála nikým nevidená, nepoznaná, na vysokej skale. Keď ustal posledná výkrik, ston, aj spev, pocítila Fatra pod nohami chvenie. Akoby sa zem začala hýbať. Chvenie sa postupne menilo na dunenie a rachot, čo sa zarezával do tichej noci ako ostrý meč Lestena. Fatra s úžasom hľadela na škriatkov, čo povyskakovali na rovné nohy, ale nemohli sa pohnúť. Bolo ich tisíce, naťahovali ruky, akoby ju prosili o pomoc, ale nohami stáli prikovaní k zemi. Permoníci, pochopila Fatra. A tam uprostred nich stál Godin. Už sa neusmieval zaliečavým úškrnom, ale blýskal očami, akoby chcel Fatru svojím pohľadom spáliť. Smelo vykročila k nemu. Zlatý pás mal omotaný okolo hrdla, ale keď natiahla ruku, že si ho vezme, strhla sa strašná búrka, blesky križovali oblohu a v ich žiare uvidela Fatra majestátnu postavu mocného Perúna. Tvár mal skrivenú strašným hnevom, blesky sa odrážali od ohnivej sekery a nad vrchmi zaznela jeho kliatba.
„Ostaňte navždy pripútaní k tejto zemi, vaše telo nech zdrevenie a zarastie vráskavou kôrou. Vaše údy budú pokrútené ako vaše duše.“
Odrazu akoby škriatkovia vyrástli. Ruky sa menili na konáre, telá zarastali hrubou kôrou a nohy ešte pevnejšie vrástli do zeme. Fatra vyskočila, strhla svoj zlatý pás z Godinovho hrdla, nedbajúc na strašný rev, ktorým sa ju snažil zastrašiť. V tej chvíli vyšľahol oslepujúci blesk z perúnovej sekery a preťal škriatka na dvoje.
„Volám všetkých obrov zeme! Tých zo šírych rovín aj od Dunivej rieky! “ zaburácal dunivý Perúnov hlas z Krížnej hory, čo sa vzápätí zmenil na hrozivý smiech. „Na temene vrchu Sukunden bude tancovačka, akú tieto vrchy nikdy nezažili a na akú nikdy nezabudnú.“
Sprevádzaný víchrami zo všetkých strán sveta, zavolal hromovým hlasom, až sa vrchy zachveli.
„Opáš si svoj zlatý pás, Fatra, nech zažiari svetlom všetkých hviezd a mesiaca, dnešnú noc sa budú obri zabávať! Dnešnú noc Sukuden pocíti ťarchu bezstarostnej zábavy obrov.“
Dunenie prichádzalo zo všetkých strán. Na vrchol Sukudena kráčali obri. Pri každom ich kroku sa Sukuden zachvel a nocou sa niesol rachot padajúcich skál. Čoskoro sa huk a lomoz zmiešal s revom, obri vyskakovali výskali, točili sa aj dupali, až im od nôh celé kusy hliny odfrkovali. Celú noc skákali a dubasili na temene vrchu Sukuden. Ich strašný rev bolo počuť až k Dunivej rieke. Dunivý rev začuli aj ľudia, čo žili na rovinách a keď sa po dlhom čase osmelili priblížiť k vrchom a založiť pod nimi svoje prvé osady, nazvali ich Revúce.
Ráno, keď zvedavé slnko vystrčilo prvý lúč, Sukudena nebolo. Fatra s prekvapením uvidela len širokú horu, na ktorej obri vydupali obrovskú, rovnú plošinu. Od tých čias ju začali volať Ploská. A ešte niečo sa zmenilo. Z Rakytovho vrchu vytryskli pramene.
„Ďakujem ti Lesten,“ šepla v tichej úcte Fatra. „Teraz do mojich vrchov môžu prísť ľudia.“
Autor: Elenka Hipmanová
