Nad Krížnou horou zavíjali búrlivé vetry. Dňom i nocou sa ich hukot miešal so vzdychmi kamenných obrov. Brúsili ostré hrany vyčnievajúcich kameňov. V mračnách prachu niesli semená tráv, kvetov, dokonca aj stromov, prach sa usádzal v štrbinách skál, semienka v ňom spočinuli ako v mäkkej kolíske. Krížne vetry prinášali do kraja Fatriných vrchov život.
Keď rozkvitol na úbočí Krížnej hory prvý kvietok, Fatra ho s láskou pohladila a vdýchla do bielych lupeňov silu večnosti. Kvietok nazvala Veternicou. S postupom času, strmé svahy skamenených obrov zarástli trávou a kvety svojou vôňou lákali deň čo deň včiely, chrobač, krásne farebné motýle. A s motýľmi prišli do vrchov víly. V jedno letné ráno Fatru zobudil šepot a smiech
„Počula si, čo je nové, Vesina? Tlstá s Ostrou sa poškriepili tak, že sa nerozprávajú.“
„Azda sám Perún vypočul naše priania. Škriepia sa pri každej príležitosti, preto neverím, že sa nerozprávajú. To nedokážu.“
„Že vraj sa neustále škriepili, aj keď boli roztopašné obrine. Až kým ich Perún na skaly nepremenil.“
„Viem, Borišov mi to povedal.“
„Ale isto ti zabudol pošepnúť, že sa tie dve škriepili pre neho.“
„Och, Kirsina, aká si klebetná. Nepatrí sa to!“
Obe sa rozosmiali a už ich nebolo. Fatra mala rada tieto krehké bytosti, čo v rannej rose šantili ako malá deti a ich smiech rozhojdal modré zvončeky kvetov. Svojim spevom a tancom rozveselili aj obrov. Okrem Sukudena, pomyslela si trpko Fatra. Ten nemal rád nikoho, okrem seba a nevynechal jedinú príležitosť vzdorovať Fatre.
„Raz príde deň, keď sa budeme musieť postaviť proti sebe,“ pošepla letnému vánku, ale vôbec ju to netešilo.
Rozhliadla sa po svojich vrchoch. Krížna hora so veternými spoločníkmi, vysoký a mocný Sukuden a medzi nimi mlčanlivý Ostredok. Trošku jej ho prišlo ľúto. Sukuden sa mu večne posmieval a Krížna hora, sa s ním len málokedy dala do reči. Pritom Ostredok bol najvyšším vrchom vo Fatrinom kraji.
„Sú ako ľudia,“ usmiala sa, „tak ako vravel Perún. Prívetiví aj zlomyseľní, chudý aj tlstý, závistliví aj žičliví, škaredí aj pekní.“
Zrak jej zablúdil k bezmennému vrchu v tieni Sukudena. Stál osamotene, dosť ďaleko od ostatných vrchov, akoby sa ich stránil. Vraj iba náhodou prechádzal okolo, keď Perúnov hnev zasiahol svojou kliatbou Fatrin domov. Bol to nádherný vrch. Jeho stráne v pravidelných líniách stúpali k vrcholu, ktorý sa občas ukrýval v mäkkých oblakoch. Opláchla si tvár v prameni Rybô a vykročila k vrchu.
„Ideš ma navštíviť, rybárova dievka?“ začula posmešný hlas, keď prechádzala povedľa Sukudena.
„Pozývaš ma, Sukuden?“
„A prijala by si moje pozvanie?“
V jeho hlase cítila zlomyseľnosť a skrytú hrozbu.
„Ak bude tvoje pozvanie úprimné rada prídem. Ak uvidím, že škodíš zemi, prídem bez pozvania.“
„Trúfaš si, rybárova dievka, ešte sa stretneme.“
„Áno, stretneme sa.“
Vykročila dolu strmým úbočím k bezmennému vrchu. Odrazu zostala prekvapene stáť. Akoby sa na bezmenný vrch dívala novými očami. Alebo sa jej to sníva? Za holou skalou uprostred vrchu si všimla úzku štrbinu. Bola tam už skôr? Opatrne vyliezla k skale a nazrela do tmavej pukliny. Chladný vánok z úzkeho otvoru jej pohladil tvár.
„Buď pozdravená Fatra a vitaj v mojom dome.“
„Kto si?“
„Lesten, najmladší z mnohých Permonových synov. Starám sa o podzemie tvojich vrchov.“
„Nevedela som, že aj v mojich vrchoch sú obydlia permoníkov.“
„V tvojich vrchoch je toľko chodieb a siení, že by si ich ani do roka všetky neprešla, ale najkrajšie sú v tomto vrchu. Poď, zoznámim ťa s krásami podzemného sveta, lebo ako ty vládneš vrchom tam vonku, ja vládnem svetu pod zemou.“
„Nikdy nevychádzaš von?“ spytala sa stiesnene.
„Ale áno,“ zasmial sa Lesten. „Mám rád slnko, oblohu, aj pulzujúci život tam vonku, lenže milujem aj samotu a ticho podzemného sveta. Keď som unavený z riešenia rozmanitých sporov medzi permoníkmi, rád počúvam hudbu kvapkajúcej vody, zurčanie prameňov a ozvenu, ktorá vracia každé slovo, kým nezanikne v tichu. Podaj mi ruku!“
Fatra s prekvapením pocítila, že Lestenova ruka je teplá. Zmiatlo ju to a Lesten sa rozosmial.
„Myslela si si, že som prelud ako tvoje víly?“
„Odpusť. Nečakala som, že tu stretnem živú bytosť.“
„Poď , ukážem ti to najvzácnejšie, čo ukrýva tento vrch.“
Prechádzali vysokými chodbami zdobenými kamennými nátekmi kvapkajúcej vody v najrozmanitejších farbách a veľkosti. Ich krása brala dych. Vo vysokých sieňach sa ligotali biele kryštále, v nespočetných jazierkach hrali farbami kamenné perly. Schodiskom vytesaným v skale zostúpili nižšie a Fatru upútal hluk víriacej vody. Z obrovského kamenného kotla tryskala voda, a vtekala do modrého jazera, ktoré sa vo svetle kahancov roztancovalo na bielych stenách modrou hrou svetiel a prebleskujúcich vlniek.
„Och, krása má mnoho podôb,“ ozvala sa Fatra a v očarení hľadela na farebné divadlo tancujúce po stenách nad jazerom. „Voda!… najväčšia vzácnosť týchto vrchov.“
„Pochopila si. Je to voda života. Jej víriaci prameň nikdy nevyschne.“
„Prečo ho ukrývaš pod zemou? V mojich vrchoch je vody málo. Keby stekali potoky dolu dolinami, vrchy by ožili životom.“
„Ešte nenastal čas.“ odvetil Lesten zamyslene.
Fatra zachytila kútikom oka za sebou pohyb, ale keď sa otočila, nikoho nevidela
„Kto to bol?“ spýtala sa . Navyše mala pocit, že ich neustále niekto sleduje.
„Storin, permoník a môj priateľ. Prosil som ho, aby ti bol stále nablízku.“
„Prečo?“
Lesten si povzdychol. „Sukuden je veľmi zlomyseľný, Fatra. Nepáči sa mi, že sa za tmavých nocí stretávajú škriatkovia práve na jeho vrcholci. Nie všetky bytosti týchto vrchov majú šľachetné srdcia.
„Viem, aj víly ma varovali, ale kým nosím zlatý pás okolo drieku, nemôžu nikomu ubížiť.“
„Buď opatrná. Sú to prešibané bytosti a dokážu narobiť veľa zla.“
„Ďakujem ti vládca podzemia. Budem dbať na tvoje slová a držať sa tvojej rady.“
„Ak budeš potrebovať pomoc, brány podzemia sú pre teba otvorené. Storin ti bude nablízku.“
Fatra ani nezbadala, ako vyšla na denný svet. Obzrela sa, ale úzka štrbina v skale sa stratila. Rozhliadla sa. Vrchy sa vyhrievali v teplých lúčoch slnka, Sukuden ani čo by sníval ospalé sny, víly štebotali a radovali sa nad niečím, čo uvideli pod svahmi bezmenného vrchu. Fatra v zvedavosti vykročila k ním. Placho sa rozpŕchli a Fatru zamrzelo, že sú tak bojazlivé, ale nechcela na ne naliehať. Raz k nej prídu samé. Vesina už svoj strach prekonala a ostatné sa k nej pridajú.
Spod kameňa zrazu vytryskol prameň iskrivej vody a zvlažoval suchú hlinu. A tam, kde sa smädná zem napila pramenitej vody rástlo niekoľko drobných kríčkov. Fatra v úžase pozrela na mladé rastlinky a prekvapene zvolala.
„Rakyta! Prvé kríky v mojich vrchoch.“
S vďakou pozrela na krásny bezmenný vrch a zvolala tak, aby ju počuli všetci obri aj vládca podzemia:
„Si nádherný bezmenný vrch a zaslúžiš si svoje meno. Odteraz ťa budú všetci volať , Rakytov.“
Autor: Elenka Hipmanová
