O gaštany sa na dvore viedla vždy veľká vojna. Moja babka sa budila veľmi skoro ráno a tak sme ich chodievali zbierať za ranného šera – kým neprídu väčšie deti. Kto vlastnil gaštany, ten bol kráľ. Tá hnedá lesklá farba nás priťahovala ako magnet.
Raz mi babka prichystala prekvapenie a nazbierala ich plnú tašku. Neuveríte, ale bola som sklamaná. Zrazu som ich mala toľko, že nebol dôvod vstávať skoro ráno a zakrádať sa okolo susedovho psa. Nebol ani dôvod handrkovať sa s ostatnými deťmi. Najhoršie ale bolo, že sa mi splnil sen a ja som tak narýchlo nemala ďalší.
Gaštany chodievame zbierať aj dnes. Samozrejme ráno, aby nám ich neuchmatli iné deti. Na gaštanoch je najzaujímavejšie to zbieranie a hľadanie. Keď drobec pochopí, čo to má hľadať, spravidla prestane vnímať priestor a čas – existuje iba plastové vedierko ktoré nikdy nie je dosť plné.
Doma sme si so špáradiel poskladali niekoľko gaštankov. Bola som prekvapená akú radosť z toho dcéra mala. Najobľúbenejší gaštanko síce pomerne často navštevoval chirurgiu, keď sa mu v zápale hry odlomila drevená noha alebo odkrútila hlava, ale bez neho sa nešlo najesť, napiť, vycikať ani umyť.
Nezabudnite na gaštany – už padajú.
Tak toto je návrat do detstva pre mna