Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko a volalo sa Nezábudka. Nezábudka nie len preto, že malo očká modré sťa nezábudky, ale aj preto, lebo nikdy na nič nezabúdalo. Nezábudka žila so svojim deduškom v malej drevenej chalúpke na okraji lesa.
Ako každý štvrtok, išiel deduško predávať svoje výrobky na jarmok do susednej dediny. Večer, keď sa vrátil, si spolu sadli, najedli sa a po večeri dal deduško vnučke darček, ktorý jej z jarmoku priniesol. Kúpil jej nádhernú handrovú bábiku s dlhými vlnitými vlasmi a modrými šatami s drobnými kvietkami vyšitými na sukienke. Nezábudka sa veľmi tešila a poďakovala sa deduškovi za jeho štedrosť. Na druhý deň odchádzal ráno deduško do lesa na drevo a ešte pred odchodom Nezábudke pripomenul:
„Nezabudni moja drahá nakŕmiť naše zvieratká, obriadiť sliepočky, podojiť kravičky, zo studne vody priniesť a na večeru uvariť polievku.“
Ale beda, hneď ako sa deduško vzdialil z domu, Nezábudka vzala bábiku a išla sa hrať. Zapletala jej vrkoče, tancovala s ňou po lúke a stavala jej z halúzok komnatu pre princezné. Pri hre čas utiekol ako voda. Až keď sa začalo stmievať, Nezábudka sa zrazu spamätala. Vyskočila ako srnka a bežala domov. O pár minút prišiel unavený, no predsa usmiaty deduško domov, sadol si za stôl a riekol:
„Nezábudka moja, nože mi daj tej polievočky, čo si navarila.“
„Vieš deduško, ja som zabudla polievočku navariť.“ Zahanbila sa Nezábudka.
„Nevadí, tak mi aspoň narýchlo urob praženicu z čerstvých vajíčok.“ povedal deduško.
„Keď ja som ani sliepočky neopatrila a vajíčka som zabudla priniesť.“ priznala sa Nezábudka.
„Ach jaj!“ zastonal deduško „tak mi aspoň zohrej pohár mlieka.“
„Deduško, keď ja som ani kravičky nepodojila.“
„Nezábudka, Nezábudka, daj mi aspoň vody na umytie zohriať a pôjdeme spať!“
Lenže Nezábudka ani vodičku nepriniesla. Teraz sa už deduško nazlostil, že jeho vnučka na všetko zabudla a povedal jej:
„Od teraz ťa dievča nešťastné budem volať Zábudlivka. A to preto, lebo si na všetko zabudla, zvieratká si nenachovala a nechala si ich hladné a smädné, dom si neporiadila a mne si tiež večeru nepripravila. Nemôžeš sa celé dni len hrať a na seba myslieť. Najprv si treba splniť povinnosti a potom sa môžeš hrať do sýtosti.“
Nezábudke to bolo veľmi ľúto a prosila deduška, aby ju nevolal Zábudlivka. Sľúbila mu, že sa polepší, že už sa to nikdy nestane, len nech ju tak škaredo nevolá. No deduško neveril ušiam ale očiam. Keď videl, že sa dievča snaží, každý deň ho víta s teplou polievočkou, zvieratká sú nakŕmené a o dom je postarané, posadil si dievča na kolená a takto jej povedal:
„Dievčatko moje jediné, ja ťa mám veľmi rád, nezaslúžiš si meno Zábudlivka, ktoré som ti v hneve dal. A preto ti sľubujem, že od dnešného dňa ťa už naveky budem volať iba Nezábudka.“
Autor: Terka
Chcem si prečítať ďalšiu rozprávku
