Príbeh zachráneného lesa: O kráľovi stromov, ľuďoch a lesnej víle

Od pradávnych čias ľudia poznali tajomstvá lesa, mali v úcte každučký strom, kvietok, zviera, hmyz aj vtákov. Žili vedľa seba v priateľstve a porozumení. Ľudia, tajuplné lesné bytosti aj všetko živé a neživé, čo les v sebe ukrýva. Ak ľudia potrebovali drevo, vzali si len toľko, koľko potrebovali na svoje obydlia a oheň, ak boli hladní, ulovili len toľko zvierat, aby zahnali hlad.

Ale človek je tvor premenlivý a ako plynul čas, začali ľudia zabúdať, že les je ochrancom všetkého živého, dokonca aj človeka. Zabudli, že z lesa nesmú brať viac ako potrebujú. Zabudli na kráľa stromov. Práve o kráľovi stromov je tento príbeh a nie je to až tak starý príbeh. Stal sa …, ale to zistíte sami.

Neďaleko jednej hustej hory stál domček, okolo neho lúka plná kvetov a na dvore starý dub, ktorý širokou korunou v letných horúčavách svojím tieňom poskytoval úľavu unaveným ľuďom. V chalupe žil chlapec, Matej, čo len nedávno vyrástol z detských nohavíc. Žil sám, nemal nikoho. Ľudia sa mu vyhýbali, tvrdili, že je čudák, ale asi sa ho hlavne báli. Ľudia sa často boja toho, čomu nerozumejú.  Staré klebetnice o ňom tvrdili, že rozumie zvieracej reči, že sa po nociach túla lesom a rozpráva sa so stromami a kríkmi. Z veľkej časti to boli len klebety, ale na každej klebete je zrniečko pravdy. Matej miloval svoj les, poznal v ňom každý strom aj krík, vedel vyčítať zo stôp zvierat celé príbehy, ale predovšetkým videl, ako bezohľadne sa ľudia dokážu správať k prírode.

Raz, keď sa tak túlal lesom, začul v diaľke plač. Najskôr si myslel, že sa tam stratilo nejaké dieťa a tak sa vybral za tým čudným zvukom. Bolo to zvláštne. Nikde nikoho nenašiel, ale plač sa ozýval zo všetkých možných strán. Zastal na malej čistinke, rozhliadol sa,  a vtom to uvidel. Lesom sa mihol akýsi tieň a hneď zmizol medzi stromami. A v tej chvíli ustal aj plač. Vrátil sa teda domov, ale tej noci nedokázal zaspať. Otvoril okno do dvora, pozeral na mesiac, ktorý sa z časti ukrýval za konárami košatého duba, keď tu zrazu začul jemný hlások.

„Prečo si ušiel z lesa, Matej? Dostal si strach?“
„Kto si?“ zahľadel sa chlapec do tmy, ale nikoho nevidel.
„Môže ma vidieť len ten, komu to dovolím.“
„Kto tak úpenlivo nariekal v lese túto noc?“
„Bál si sa?“
„Nie, les je môj priateľ. Neubližujem mu a on neublíži mne.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Viem to. Cítim to tak vo svojom srdci.“
„Nie každú ľudské srdce dokáže ešte takto cítiť.“
„Kto si?
„Som lesná víla, a prišla som ťa prosiť o pomoc.“
„Nevidím ťa.“
„V pravý čas sa ti ukážem. Chceš pomôcť  lesu?“
„Kto to nariekal v lese?“

Lesná víla dlho mlčala, nakoniec smutno odvetila:

„Plakali lesné víly a plakal celý les.“
„Prečo?“
„Poď so mnou! Sám to uvidíš.“

Šli dlho lesom. Matej sa na všeličo vypytoval, ale lesná víla mlčala. Predierali sa hustým krovím, preskakovali horské potoky a rokliny až zastali na čistinke, kde sa večer ozval plač. Rozhliadol sa okolo seba a odrazu uvidel lesnú vílu v celej nádhere. Mala na sebe zelené šaty z bukového lístia, vo vlasoch korunku z konárikov brezy, náhrdelník z kvetov horských stokrások. Matejovi až zrak prechádzal od toľkej krásy.

„Som dcéra kráľa stromov a toto je naše kráľovstvo“

Matej sa neveriacky rozhliadol, ale žiadneho kráľa ani kráľovstvo nevidel. Len uprostred čistinky sa k nebu vypínal mohutný buk, akoby chcel konárami dosiahnuť mesiac. Odrazu sa strom zachvel, lístie zašumelo a Matej pred sebou uvidel starca so zvráskavenou tvárou a hrčovitými rukami.

„Teda si prišiel.“ Povedal a nespúšťal z Mateja prenikavý zrak.
„Tvoja dcéra prišla za mnou s prosbou o pomoc. Ešte nikdy som pomoc nikomu neodriekol.“
„Vy ľudia ste zvláštni. Buď všetko zničíte, alebo sa sami dokážete zničiť, len aby ste niekomu pomohli.“
„Ľudia sú rôzni. Tak ako stromy. Len rozdiely medzi ľuďmi sú ukryté v ich srdciach.“
„Viem. To tvoje je čisté a spravodlivé. Preto som pre teba poslal. Ak sa rozhodneš pomôcť lesu, čaká ťa ťažká skúška.“
„Nevedel som, že lesu hrozí nebezpečie.“
„Les pomaly umiera.“

Matejovi až dych zarazilo, ako sa preľakol.

„Kto mu chce ublížiť?“ spýtal sa
„Ľudia.“

Matej chcel pokrútiť hlavou, že to nie je pravda, ale kráľ lesa pokračoval:

„Náš les postihla strašná pohroma. Vy ľudia ste nenásytní a bezohľadní. Stínate stromy v mojom kráľovstve, ničíte lúky a zostávajú po vás hŕby odpadkov. Plní sa tak  hrozba starého lesného škriatka.“
„ Aká hrozba? O čom to hovoríš?“
„Pre mnohými rokmi, keď som bol ešte mladý stromček, lesný škriatok mal veľký spor s mojím otcom. Lesné zvieratá a stromy ho vyhnali z lesa, ale škriatok prisahal lesu pomstu. Povedal, že príde čas, keď ľudia, ktorí majú les v úcte ho zavrhnú a budú ho pomaly ničiť, až sa les nedokáže brániť. A vtedy sa škriatok vráti, aby skazu dokonal. Ten čas nastal práve teraz“

Matej sa neveriacky rozhliadol.

„Moja dcéra ťa zavedie na miesto, ktoré musíš vidieť. Potom sa rozhodni, či nám chceš pomôcť.“

Lesná víla sa ako vánok prešmykla okolo Mateja a chlapec sa rozbehol za ňou. Ničomu nerozumel, ale pocítil strach. Nie o seba, ale strach o les a všetko čo má rád. Zastali na skale vysokej len toľko ako siahajú koruny stromov. Prvé čo si Matej uvedomil bol silný zápach, vzápätí začul čudné zvuky, až mu telom prebehli zimomriavky a les akoby odrazu ožil. Počul zvuky podobné plaču, výkriky a lomoz.

„Čo je to za hrôza?“ vydýchol a neveriacky sa rozhliadal.
„To je pomsta lesného škriatka a bezohľadnosť ľudí.“

Ale Matej stále ničomu nerozumel, len čoraz väčší strach zvieral jeho srdce.

„Lesný škriatok čakal, 500 rokov až bude les slabý. Len tak mohol využiť svoju tajomnú silu. Premenil všetok odpad, ktorí sem za dlhé stáročia ľudia navozili na odporných smradľavých červov, ktorí teraz požierajú korene stromov. To čo počuješ je nárek lesa. Stromy sú slabé už sa nedokážu červom ubrániť. Už im nedokáže pomôcť ani môj otec.“
„Čo mám urobiť? Neviem ako bojovať proti červom?“
„Proti červom sa bojovať dá. Ťažšie bude bojovať proti ľudskej hlúposti a nenásytnosti. Chceš to skúsiť?“
„Musím. Milujem les. Je to tak isto môj domov ako tvoj. Kto ničí les, akoby ničil vlastný život.“
„Dobre. Teraz počúvaj! Vrátiš sa domov, ale nie do domu. Zbytok noci budeš stáť pod starým dubom na tvojom dvore a chrbtom sa zaprieš do kmeňa. On ti už povie čo máš urobiť.“
„Čo ak mu neporozumiem?“
„O to sa neboj. Rozumel si plaču stromov a videl môjho otca. To sa nepodarilo dosiaľ žiadnemu človeku. Kráľ stromov sa s tebou dokáže rozprávať aj keď je od teba ďaleko. Len sa musíš dotýkať správneho stromu. Tvojho stromu,“ dodala po chvíli.
„A ty? Uvidím ťa ešte?“
„Keď bude najhoršie, prídem ti na pomoc.“
„Neviem čo ma čaká, neviem ako zachránim les, ale neustanem, kým svoju úlohu nesplním.“
„Viem, Matej. Ak existuje nejaký človek, ktorý dokáže pomôcť lesu, tak si to ty. Ak to nedokážeš, náš les je navždy stratený.“
„Dokážem to, prisahám! Aj keby ma to malo stáť život.“

Len čo to dopovedal, lesná víla sa začala pomaly strácať, až skala, na ktorej stáli ostala prázdna.

Prečítajte si ako Matej bojoval s lesným škriatkom a ľudskou hlúposťou