Malý vetrík leňošil na brehu jazera. Nudil sa. Trochu sa vrtel, ošíval, občas pozrel na otca vetra, ktorý práve zaspal po celonočnej práci v mäkkej tráve. Vietor odfukoval pod brezami, občas zo sna dúchol , aby mu nelietali muchy okolo hlavy, potom sa prevalil na druhý bok a hvízdal až sa chvelo lístie na konároch. Vetrík sa zdvihol, dúchol do hladiny a podarilo sa mu ju trochu rozčeriť. Nie tak ako tatovi vetrovi, ten keď zafúkal, tak vlnky vyskakovali až na breh. Ale aj rozčerená hladina dokázala na chvíľu zahnať nudu. A malý vetrík sa strašne nerád nudil.
„Héééj, vetríček!“ začul tenký hlások púpavienky. „Nože dúchni do mojich padáčikov. Toľko ich mám na hlave, až ma z tej ťarchy rozbolela.
„Veľmi rád, púpavienka,“ zavolal veselo.
„Počkaj! Vydrž trochu, kým vyleziem hore,“ to volal malý mravček. Nesmierne rád lietal na padáčikoch púpavienky. Keď sa všetkými nohami prichytil drobného semiačka, vetrík dúchol a mravca vyniesol do výšky. Vetrík ešte nedokázal sfúknuť z púpavienky všetky padáčiky naraz, ale bol spokojný aj s tými, čo poletovali vzduchom.
„To je paráda,“ volal mravček, lenže vetrík ho už nepočul. Je to vetroplach a nevydrží dlho pri jednej zábave. Ponáhľal sa do záhrady, kde bývala Zuzanka s malou Katarínkou. Dúfal, že Zuzanka bude zase rozfukovať bublifuk, lebo túto zábavu priam miloval. Pravdaže tam boli obidve. Zuzka sústredene dúchala, až jej na držiačiku narástla obrovská farebná bublina. Katka ešte nevedela rozprávať, a tak len radostne tlieskala rúčkami.
„Leť bublinka až k slniečku!“ zvolala Zuzka a vetrík ju uchytil a vyniesol k oblakom. Zuzka vyrábala ďalšie a ďalšie farebné bublinky, až ich bola plná záhrada a vetrík ich rozfukoval po šírom okolí.
„Fúúúúúú…, kde sa zase túlaš vetríček?“ začul vetrík volanie ocka a tak rýchlo zamieril k jazeru. „Máme prácu. Musíme pozametať ulice, rozfúkať semienka smreku po lese a dúchať do plachiet lodí tu na jazere, keď sem prídu ľudia oddychovať.“
Vetrík nesmierne rád zametal ulice. Ocko dokázal tak silno dúchať, až zdvihol prach vysoko nad domy. Občas uchytil ľuďom z ruky dáždnik, alebo igelitku, dievčatám rozfúkal sukničky. Vetríku dovolil rozfúkať záclony na oknách a vletieť do izieb aj kuchyne. Jój, tam bolo zaujímavých vecí. Ľudia pri tom kričali „prievan, nám rozbije okná“ a rýchlo ich zatvárali. Pri tejto zábavke si však vetríček musel dávať pozor, lebo keby za nim zabuchli okno či dvere, už by sa z izby nedostal.
„Počul si to?“ zafučal odrazu ocko vietor. „Dunenie. Poďme na vŕšok. Vetrisko poslal správu.“
Leteli ponad mestečko aj vinohrady až k vrchom. Hrom zaburácal znova a oznamoval, že dnes bude veľká veselica, na ktorej silný vetrisko požiada o ruku víchricu. Pozývajú všetky vetry na zábavu.“
„Och to nie!“ zvolal vetríček. „Všetko zničia.„
„Máš pravdu vetríček, ale vetrisko je už raz taký. Kam zavíta, zostane po ňom spúšť.“
„Musíme oznámiť ľuďom, čo sa chystá.“
„Hej, veru oznámime. Zafúkam najsilnejšie ako vládzem a rozfúkam všetko na okolí. Ľudia sa aspoň poschovávajú a keď priletí vetrisko s víchricou, už budú doma.“
„Ja poletím k Zuzanke a Katarínke…“ volal a už ho nebolo.
Dievčatá si v pieskovisku práve stavali veľkú vežu. Vetrík zafúkol najsilnejšie ako vedel. Podarilo sa mu zodvihnúť pieskový prach a maminka hneď zavolala:
„Poďte dnu, deti, začína fúkať! Čosi sa chystá, nepáči sa mi ten čierny mrak nad kopcami.“
Vetrík rozfúkal maminke na šnúrach bielizeň, tatovi, ktorý práve čítal v záhrade, poprevracal stránky knižky, až ju napokon zatvoril a namrzene kráčal k domu, za Katkou a Zuzankou.
Ocko vietor dul ulicami, ľudia zatvárali okná, schovávali autá do garáže, aby na ne nespadol strom. A vetrisko s víchricou sa zatiaľ veselili v lese na kopcoch. Muziku im robili blesky s hromami. Vetrisko vyvracal stromy, víchrica strhávala hniezda s konárov. Ešte, že sa malé vtáčatká už naučili lietať. A potom sa stalo to najhoršie. Ohnivý blesk sa zošmykol kmeňom suchého buku a zapálil ho. Vetrisko s víchricou ani čo by stratili rozum, rozdúchali oheň po lese a radovali sa z ohňostroja iskier, ktoré zapaľovali vždy nové a nové plamene.
„Horí les!“ Zvolal malý vetrík. „Čo budeme robiť? Veď sme tam práve rozfúkali semienka smreku.“
„Budeme dúchať do ohňa opačným smerom, aby sa nerozšíril na celý les,“ zavolal ocko vietor a hneď sa pustil do práce. Malý vetrík mu pomáhal zo všetkých síl, až sa od námahy cely zahalil rosou. Bol unavený, ale keď videl ako ocko bojujeso strašným ohňom, neodvážil sa oddychovať ani chvíľočku. Potešili sa, keď začuli v diaľke hasičov. Víchrica s vetriskom po toľkom tancovaní a vyvádzaní odrazu ustali, a odleteli na svadobnú cestu kdesi ďaleko. Po toľkom vyčíňaní si chceli oddýchnuť niekde pri mori.
Vietor s vetríkom opatrne lietali ponad zhorený les a ocko vietor začal premiestňovať suchú hlinu a rozfukovať semienka na zhorené miesta. Dával pri tom pozor, aby nerozdúchal horúce uhlíky, z ktorých po požiari stúpal k nebu štipľavý dym.
„Ešte šťastie, že fúkal silný protivietor a zahnal víchricu nad pusté lúky, inak by nám zhorel celý les a možno aj vinohrady,“ povedal jeden z hasičov a malý vetrík bol na svojho ocka náramne pyšný. Vtedy si sám pre seba prisľúbil, že až vyrastie bude taký, aký má správny vietor byť. Presne ako ocko.
Autor: Elena Hipmanová
