Radosť z pekných vecí patrí k maličkým potešeniam, ktoré nás postretnú kdekoľvek a kedykoľvek, hoci to vôbec nečakáme. Lenže pravidelné trhy vo Zvolene vždy na jeseň – tie patria k tým najväčším radostiam. Zuzanka trhy zbožňuje. Od rána sa nevedela dočkať, kedy mamka s tatom dokončia prácu a pôjdu sa spoločne poprechádzať do mesta. Tak sa stalo, že keď už jej svietili očká ako dva lampáše, zastavila sa maminka pri stánku s klobúkmi a jeden vzala do ruky.
„Páči sa ti, Zuzka?“
Zuzka prikývla. V tej chvíli ju však upútal klobúčik schovaný pod ostatnými, z ktorého trčal len okraj a ukázala naň prstom. Teta v stánku ho vytiahla spod hŕby klobúkov, ponaprávala a podala Zuzanke. Bol nádherný. Zelený, ako jarná tráva so žltými kvetmi a červenou stuhou okolo.
„Je naozaj pekný,“ usmiala sa maminka a tato vytiahol peňaženku.
„Ďakujem!“ šepla Zuzka, lebo od radosti takmer nedýchala. Teta jej ešte pridržala zrkadlo, aby sa mohla chvíľku obdivovať, potom sa otočila k ďalšej rodinke, ktorá si vyberala z jej klobúkov.
Zuzka už klobúčik z hlavy nezložila. Dokonca aj na kolotoč odmietla ísť, aby jej ho náhodou vietor nesfúkol z hlavy.
Keď za sebou konečne zavrela dvere detskej izbičky, postavila sa s klobúkom pred zrkadlo. Chvíľu sa na seba usmievala, zaklipkala očami a posunula si klobúčik trošku do čela. Vzápätí ho zvrtla na jednu stranu, potom vyskúšala druhú stranu, nakoniec priblížila tvár celkom k zrkadlu, až sa takmer noštekom dotýkala skla.
Odrazu sa zo zrkadla vymrštila ruka a klobúk jej z hlavy uchmatla. Zuzka zostala stáť ako zarezaná a nechápala čo sa stalo. Siahla si rukou na hlavu, ale klobúk nikde. Už, už sa chcela rozplakať, keď odrazu zbadala v zrkadle malého chlapca v zelenom kabátiku, so strapatou hlavou krátkych vlasov. Preľakla sa, že je chlapec v izbe spolu s ňou, obzrela sa, ale izba bola prázdna.
„Nie, že začneš revať a privoláš rodičov.“
„Ja nerevem,“ dupla Zuzka nôžkou aby si dodala odvahy. „Čo robíš v zrkadle?“
„Bývam tu.“
„V zrkadle sa nedá bývať. Vymýšľaš si. Kto si?“
„Rastík,“ odvetil a strčil obe ruky do vreciek zeleného kabáta. Zuzka čakala, že z nich vytiahne jej klobúčik, ale Rastík ich nechal zastrčené vo vreckách.
„To ty si mi ukradol klobúčik?“
„Nie, to bol Ďurimor.“
„Ale prečo? A kto je Ďurimor? A kto si ty?“
„Fíha, toľko otázok naraz.“
„Odpovedz mi! Kde je teraz môj klobúk?“
„Povedal som ti. Má ho Ďurimor.“
Zuzke sa zase skrivili ústa do plaču a v očkách ju štípali slzy.
„Neplač, Zuzanka, pomôžem ti. Len či máš dosť odvahy.“
„Neplačem,“ potiahla Zuzka nosom, „iba ma trochu štípe v očiach. Prečo mi vzal Ďurimor klobúčik?
„Lebo si márnivá, lebo Ďurimor zbiera klobúky tak ako niektorí ľudia zbierajú známky, lebo sa mu veľmi páčil, lebo vedel, že sa mu za krádež klobúka nič nestane, lebo rád vystraší márnivé dievčatá pred zrkadlom, lebo do klobúkov chytá motýle. Stačí?“
„Nie som márnivá. Ani neviem čo to slovo znamená.“
„Nevadí. Ani ja tomu slovu celkom nerozumiem, ale počul som Ďurimora, keď si pospevoval: …márnivé dievčičky, klobúčik maličký, v zrkadlách tváričky, fuk klobúk z hlavičky.“
„To je čudná pesnička.“
„ Je Ďurimorova a aj Ďurimor je čudný, ale možno sa ti podarí získať klobúk späť.“
„Ako? Prinesieš mi ho?“
„To nie, pre ten si musíš ísť sama. Nebojíš sa prísť sem ku mne?“
„Do zrkadla? Ale to sa nedá,“ zvolala Zuzka a priložila dlaň na hladké zrkadlové sklo.
„Dá sa všetko, len musíš naozaj chcieť.“
„Chcem,“ šepla Zuzanka ale cítila ako sa jej od strachu roztriasli tenké nôžky.
„Tak dobre,“ usmial sa Rastík a vytiahol ruky z vreciek. Zuzanka odrazu zbadala, že v jednej drží drevený kľúčik. „Pritisni jednu dlaň na zrkadlo,“ povedal.
Zuzka pritlačila dlaň na hladké sklo a roztiahla pršteky. Rastík pritisol svoju dlaň s dreveným kľúčom z druhej strany zrkadla, až sa obe dlane spojili, odrazu si chlapček preplietol prsty so Zuzankinými a potiahol ju k zrkadlu. Zuzka ani nezbadala, ako sa ocitla na druhej strane. Ohúrene pozerala na svoju izbu spoza zrkadla a znovu sa jej od strachu rozbúchalo srdiečko. Rozhliadla sa navôkol a nemohla uveriť tomu, čo vidí.
Navôkol stáli vysoké stromy prežiarené slnkom, na konároch vyspevovali pestrofarebné vtáky.
„Kde som,“ spýtala sa ticho.
„V zrkadlovom svete. Všetko krásne a dobré z vášho sveta máme aj tu, len to škaredé a zlé sme nechali tam kde je. Nemusíš sa báť. Si tu v bezpečí.“
„A Ďurimor, Tiež je dobrý? Prečo mi teda ukradol klobúčik?“
Chlapček sa poškrabal vo vlasoch, ktoré mu trčali dohora ako z metly.
„No, …on…on sa trochu zmenil. Najskôr bol celkom milý a zábavný, ale potom bol strašne zvedavý. Chcel vedieť ako to vyzerá na vašej strane, za zrkadlom. Ukradol drevený kľúčik a prehupol sa k vám.“
„Do mojej izby?“ vykríkla Zuzka.
„Nie, myslím tým k vám do vášho sveta, ani neviem ktorým zrkadlom, ale keď sa vrátil, bol už iný.“
„Ako iný?“
„No… iný ako býval. Nespokojný, hašterivý, začal zbierať všelijaké veci, ktorých sa nik nesmel dotknúť. Vraj sú iba jeho. Potom začal kradnúť ľuďom klobúky a chytať do nich motýle.“
„Na čo potrebuje motýle?“
„To neviem. Má ich zavreté vo veľkej klietke so sieťou a stále sa na ne pozerá. Tvoj klobúk ukradol, lebo naň chce nalákať najväčšieho motýľa.“
„Prečo mu tú klietku nezbúrate a motýle nepustíte na slobodu?“
„Lebo som tu ostal sám. Všetci sa pobrali preč, našli si iné miesto,. Mali už Ďurimora plné zuby. Stále sa škriepil, vystatoval a bol protivný.“
„A ty, prečo si neodišiel s nimi?“
„Nemohol som,“ odvetil smutne. „Mám to tu rád.“
„Máš také smiešne meno, Rastík,“ usmiala sa Zuzanka.
„To preto, že som veľmi narástol.“
„Veľmi? Veď si malý ako ja.“
„Som vyšší ako ostatní. Okrem Ďurimora, dodal zamračene. „Keď bol medzi ľuďmi za zrkadlom, narástol. Potom sa celkom zmenil. Poď pohľadáme tvoj klobúčik.“
„A kde je Ďurimor?“
„Neviem, nájdeme ho.“
Vzal Zuzanku za ruku a viedol ju lesnou cestičkou pomedzi stromy, aké Zuzka v živote nevidela. Niektoré vyzerali ako dáždniky, iné boli tak vysoké, že sa takmer dotýkali oblakov, niektoré kvitli drobnými kvietkami, iné veľkými kalichmi a všetko bolo presýtené vôňou. Občas sa obzrela dozadu, bála sa, že zablúdia, ale Rastík sa tu zrejme celkom dobre vyznal. Zastali na okraji širokej lúky, a tam sa chlapček učupil za nevysoký krík a stiahol aj Zuzku dole.
„Vidíš tie farby vzadu na zelenej lúke? To sú klobúky.“
„Jéjda, toľko klobúkov? Prečo sú rozhádzané na lúke?“
„Hovoril som ti, láka na ne motýle,“ šepol.
„A Ďurimor? Nikde ho nevidím.“
„Asi bude pri klietke. Je schovaná na druhej strane lúky pod starou lipou“
„Čo spravíme?“
„Ešte neviem. Poďme tam, ale potichu.“
Zuzka nevedela našľapovať krajom lesa tak tichúčko ako Rastík. Občas sa zastavili a vtedy sa na ňu chlapček zamračil. Zuzka previnilo sklonila hlavu, ale Rastík ju pohladkal po vláskoch, aby vedela, že sa na ňu nehnevá naozaj. Odrazu jej na pleci pristál krásny veľký motýľ. Občas sklopil a zase vystrel krídla, akoby sa s ňou chcel rozprávať.
„Veľký farebný motýľ!“ zašepkal Rastík prekvapene. „Už viem čo urobíme.“
Zuzanka síce ničomu nerozumela, ale nechala sa viesť chlapčekom, až odrazu uvideli na lúke dlhého chlapca, čo ležal v tráve a tvár mal prikrytú jej klobúkom. Keby jej Rastík neprikryl ústa, isto by vykríkla. Karhavo na ňu pozrel a priložil si prst na pusu. Potom sa k nej naklonil a zašepkal jej do ucha.
„Pamätáš si cestu, kadiaľ sme sem prišli?“ Zuzka sa nesmelo rozhliadla, ale prikývla. „Len čo sa priblížiš k Ďurimorovi, prebudí sa. Bude chcieť chytiť motýľa na tvojom pleci, tvár sa, že mu chceš pomôcť a vypýtaj si klobúk. Ďalej už neviem čo, sama musíš niečo vymyslieť, ale keď budeš mať klobúk, utekaj čo ti sily stačia a skoč do svojej izby. Tu máš,“ podal jej drevený kľúčik. „Drž ho pevne v dlani a dotkni sa zrkadla. Rukou aj kľúčikom. Ani nezbadáš a si doma.“
„A ty?“
„Ja zatiaľ vypustím všetky motýle.“
„Ako ti vrátim kľúčik?“
„Nevrátiš mi ho. U teba bude viac v bezpečí. Aspoň sa už nikomu nebude cnieť za vaším svetom,“ usmial sa povzbudivo a postrčil Zuzku s kľúčom v ruke k lúke.
Šla pomaly k spiacemu chlapcovi s očami upretými na svoj zelený klobúčik so žltými kvetmi. Nevedela sa tichúčko zakrádať, a tak sa Ďurimor hneď zobudil.
„Vitaj, hľadáš toto?“ zaškeril sa na Zuzanku a nasadil si jej klobúk na hlavu. „Pristane mi?“ spýtal sa posmešne, ale potom uvidel na Zuzkinom pleci motýľa. „Nehýb sa!“ vykríkol.
„Chceš chytiť môjho motýľa. Viem to.“
„Nie je tvoj, je môj!“ vykríkol nahnevane a Zuzka si uvedomila, že Rastík mal pravdu. Ďurimor bol naozaj škriepny a veľmi rýchlo sa nahneval.
„Vybral si ma, tak je môj“
„Tak to sa strašne mýliš. Ja som si vybral jeho, je teda môj.“
„Ale sedí na mojom pleci, nie na tvojom.“
„Vezmem ti ho, ani nemrkneš,“ zasmial sa nepríjemne, až Zuzke prebehol mráz po tele.
„Uletí a už ho viac neuvidíš. Ani môj klobúk ti nepomôže. Načo ho chceš?
„Je najväčší a najkrajší. Musím ho mať.“
„Len pre to ho chceš?“
„Jasnačka. Je jediný a nik iný už takého motýľa nebude mať. To je dostatočný dôvod. Nechápeš?“
„Nie, ale ak chceš vymením ho za môj klobúčik,“ povedala smelo, hoci sa smelo vôbec necítila.
Ďurimor váhal, cítil, že dievča pred ním niečo zamýšľa, ale túžba po najkrajšom a najväčšom motýľovi mu zatemnila všetky iné myšlienky.
„Na teda, ale nech ti neuletí. Opatrne!“
Zuzka vzala podávaný klobúk, otočila sa k motýlikovi a ticho šepla. „Leť!“ Potom sa zvrtla a utekala zo všetkých síl, lenže Ďurimor čakal, že sa asi rozbehne, lebo zaraz vyštartoval za ňou. Vtedy mu začal veľký motýľ poletovať okolo hlavy a Ďurimor na chvíľu spomalil. Nevedel odolať lákaniu jeho krídiel. Boli tak blízko, že stačilo natiahnuť ruku, lenže vždy keď ju natiahol, aby motýľa chytil, motýlik mu preletel medzi dlaňami skôr než ich stačil zovrieť. Lákal Ďurimora čo najďalej od Zuzky, lenže Ďurimor nebol hlúpy. Hneď pochopil, čo za hru s ním motýľ hrá, a tak sa rozbehol za Zuzankou. Svojimi dlhými nohami ju rýchlo dobiehal. Zuzka už počula ako za ňou od námahy fučí, keď konečne uvidela pred sebou svoju izbičku za zrkadlovou stenou. Zadychčaná vystrela ruku s kľúčikom a do svojej izbičky doslova vletela, ako vystrelená šipka. Dokonca sa potkla o pokrovec v hracom kútiku. S obavou sa obzrela za seba a uvidela nahnevaného Ďurimora, ako je hrozí päsťou, ale to už ju maminka volala z kuchyne, aby si išla umyť ruky, lebo bude večerať. Rýchlo schovala kľúčik pod vankúš a vbehla do kuchyne.
Pri stole vyrozprávala mamke aj tatovi celé svoje dobrodružstvo o Rastíkovi, motýľovi aj Ďurimorovi, dospelí krútili hlavami, maminka sa usmievala, aké krásne rozprávky dokáže Zuzka vymyslieť a pred spaním jej porozprávala o Červenej čiapočke. Lenže Zuzka čakala len na to, až sa zavrú dvere. Len čo jej maminka s tatom dali božtek na dobrú noc, len čo počula ako schádzajú po schodoch do obývačky, vyskočila z postele a pristúpila k zrkadlu. Rastík už na ňu čakal.
„Pustil si motýle?“ vyhŕkla zvedavo
„Všetky. Ďurimora mohlo poraziť od hnevu.“
„Čo teraz bude robiť?“
„Odišiel. Neviem kam.“
„Ostal si celkom sám?“ spýtala sa Zuzka smutne.
„Nie, mám teba. Kedykoľvek budeš chcieť, môžeš prísť za mnou. Máš predsa kľúčik.“
„Áno,“ šepla a kľúčik si pritisla k mäkkému pyžamku. „Prídem, budeme sa spolu hrať.“
„Na skrývačku medzi stromami, naháňať s motýľmi, počúvať spev vtákov a budem ti rozprávať o našom svete za zrkadlom.“
„A je tebe o tom našom,“ zatlieskala Zuzka rukami, potom si šibalsky nasadila klobúk na hlavu.“
„Márnivá dievka,“ smial sa chlapček, ale po chvíli pripustil. „Pristane ti. Uvidíme sa zajtra, tak sa maj, musíš ísť spať,“ zakýval jej na dobrú noc a Zuzka mu poslala božtek, lenže to už Rastík nevidel. Keď sa otočil chrbtom, stratil sa zo zrkadla. Zuzka však vedela, že kráča lesom prežiareným slnkom a počúva spev vtákov.
Autorka textu: Elenka Hipmanová
Kresby: linda
