Bol raz jeden drak – volali ho Fero. Poznáte ho už dobre, ale o jednej veci ešte neviete. Fero má brata, ktorý sa volá Archibald. Ten však nie je takým dobrým a vzorným drakom, ako Fero. Archibald, to vám je riadna potvora. Nemá šesť hláv, iba tri, ale o to prefíkanejší a zlovestnejší je.
Archibald žije hlboko v lese v temnej jaskyni a pojedá ľuďom ovečky, čo sa pasú okolo dediny. Z dvora im kradne vajíčka, sliepočky, mačičky – všetko, čo mu cestu skríži. Jedného dňa nemal, čo by pod zub vložil a v bruchu mu tak škvŕkalo, že sa až zem triasla. Pobral sa teda do dediny. Pod lesom stála malá chalúpka, býval v nej kováč Matej aj so ženou. Práve odišli na jarmok do zámockého mesta. Archibald neodolal a vlámal sa kováčovi do domu. Vybral celú špajzu. Všetky ovsené vločky, jabĺčka, múka, chlebík a aj kus slaniny, čo sa sušila na povrázku boli preč. Neostalo v špajzi veru nič.
Keď kováč uvidel toľkú garazdu, iba zalamoval rukami. Obaja boli nešťastní, blížila sa zima a Archibald im zjedol všetky zásoby, ktoré si horko-ťažko nahonobili počas teplého leta. Drak Fero vedel, že Archibald má slabosť na dobré jedlo a keď sa od vrabcov, čo čvirikali na stromoch dopočul, čo sa Kováčovi prihodilo, hneď vedel, koľká bije. Povedal si, že ide brata navštíviť a prehovoriť mu trošku do jeho hriešnej duše.
Zbalil si zdravú desiatu a pretože je vegetarián, natrhal si ešte jabĺčka, aby každá z jeho šiestich hláv mala dosť vitamínov na cestu. Mlsnej hlave ,volali ju Ema, pribalil do tašky mrkvový muffin a vybral sa do lesa hľadať brata Archibalda.
V lese bolo ticho, ani živáčika,
… ale to sa rýchlo zmenilo, pretože každá zo šiestich hláv draka Fera zrazu potrebovala povedať: ,,Archibaaald! Archibaaald, kde siiii!“ prekrikovali sa navzájom. Takú trmu-vrmu ste ešte nevideli.
Iba šiestej, večne ospalej a lenivej hlave sa nechcelo nič robiť a tak si ľahla drakovi na chrbát. Driemala a podchvíľou jej z chlpatého jazyka odkvapla fialová slina. Archibald dobre vedel, že ho Fero hľadá. Vedel aj že robil neplechu. To všetci vedia, keď robia zle. Z diaľky počul Fera, ako na neho vyvoláva a povedal si:
,,Eh, nebudem sa ja ozývať. Zas dostanem príučku, čo mám a čo nemám robiť. Kto by to chcel počúvať? Kašlem ja na to“ zaliezol ešte hlbšie do jaskyne a prial si, aby ho Fero nenašiel.
Ale Fero vedel, že Archibald je zalezený v niekde v jaskyni, veď tam si zlí draci vždy ukrývajú si svoj úlovok. Ako tak išiel lesom, zrazu uvidel veľa polámaných kríkov, akoby sa tadiaľ pechoril prejedený drak. Pozrel sa lepšie a uvidel pod skalou obrovskú dieru. Zacítil pach síry a v mokrom blate uvidel stopy – namôjveru boli to dračie laby. Vedel, že je na správnom mieste. Archibald nemôže byť ďaleko. Fero cítil, že tam je, ale nič nepovedal, iba si popod nos zahundral, aby ho bolo dobre počuť:
,,A ja toho môjho brata asi nenájdem. Tu si sadnem na chvíľu a tú čokoládu, čo mám v batohu asi zjem sám.“ Sadol si na pník a zašuchotal s papierikom od čokolády.
Vybalil z batôžka čokoládu – prvú zbraň. Odlomil z nej kúsok – ozvalo sa: ,,Puk“ a začal chrúmať: ,,Chrum, chrum, chrum …“
Archibald keď to v jaskyni začul, hneď sa mu v bruchu muzikanti rozohrali. Veľmi túžil po čokoláde, no hanbil sa pred Ferom za to, čo ľuďom vyparatil. V bruchu mu neľútostne zaškvŕkalo: ,,Chrllchrrchloochrrl. Joooj horká čokoláda z Lidla, tú mám tak rád! Prečo mi to Fero robí? To je ale záškodník,“ zlostil sa. Potichučky vykukol z jaskyne, ale Fero už počul, že sa súka von, pretože drak draka rýchlo odhalí. Ľahostajne však chrumal čokoládu a tváril sa že si Archibalda nevšimol. Keď sa Archibald takmer celý vytiahol z jaskyne, ledabolo prehodil: ,,Ahoj Archi“ a chrumal ďalej: „Už som si myslel, že Ťa nenájdem.“
,,Aaaaa ahoj Feri!“ Zakoktal sa Archibald a nevedel odtrhnúť pohľad od voňavej čokolády. ,,A ja som si tu takto iba driemal, keď som zrazu začul známe hlasy, tak som sa prišiel pozrieť, čo sa deje …,“ Archibald veru nevedel ako začať.
,,Aaaaa čo to tam máš bratu? Čo to papáš?“ opýtal sa žiadostivo.
,,Aaale nič, nič,“ prehodil Fero.
,,Čo to máš? Veď mi ukáž!“ Naťahoval Archibald svoje tri pahltné krky.
,,Tvoju obľúbenú čokoládu,“ prehodil nenútene Fero.
,,Naozaj! A môžem si trochu dať? Prosím, prosím, Ferko, Ferko!“ Domáhal sa Archibald.
,,Jasné, poď si dať bratu,“ povedal Fero.
Sadli si k sebe, hrýzli spolu čokoládu a bez slova sa pozerali po krásnom lese
Celú ju zjedli a aj im veru troška brušká narástli. Keď dojedli, Archibald sa prekvapene pýta: ,,Ferko a čo teba sem priviedlo? Povedz mi?”
,,Vieš čo Archi, počul som o strašnom drakovi, čo ľuďom dole v dedine zásoby pojedol. A musí to byť veru zákerný drak, pretože tí ľudia teraz budú celú zimu hladovať. Veru nič im nenechal.” nechal sa počuť Fero a pokračoval:
,,Našťastie majú dobrých susedov, ktorí sa s nimi rozdelia, ale ten drak by si veru zaslúžil kožuch vyprášiť.”
,,Hej hej, po kožuchu by si zaslúžil.” Súhlasil Archibald a zahanbene sa pozeral do zeme.
,,A aj po tých troch hlavách,” mrmlal si popod fúz.
,,A ty odkiaľ vieš, že ten drak mal tri hlavy?” Čudoval sa naoko Fero.
,,No, tttak myslím si, že má tri hlavy, ale môže mať aj šesť alebo osem a môže mať iba jednu. Veď napokon nás drakov je veľa na svete.” Vychŕlil zo seba Archibald.
,,To máš pravdu bratu.” Fero vedel, že Archibald sa vykrúca a preto nastal čas použiť druhú tajnú zbraň.
Z vrecka vybral starý album. Boli v ňom fotky z ich detstva, keď ešte obaja boli malými dráčikmi. Album mal presne 1 685 rokov. Niektoré strany už boli umastené, iné ulepené, no predsa na nich bolo vidieť dvoch malých drakov, ako sa hrajú v záhrade, pomáhajú rodičom, lietajú z čerešne a opekajú sójové špekačky pod lesom. Neuveríte milé deti, ale boli tam aj fotky, ako dvaja malí draci nezištne pomáhajú ľuďom v susedstve. Pomáhajú im v záhradách, ale aj upiecť chlebík, či rozkúriť v peci na zimu – to išlo malým dráčikom najlepšie.
Ako si tak Archibald album pozeral, jednej jeho hlave začalo byť, nazvime to – clivo: ,,Ach prečo som sa ja dala na takéto zbojnícke chodníčky? Nevedela prestať fňukať. Druhá hlava ju rázne zahriakla: ,,Prestaň fňukať! Nedaj znať, že si to bol ty!” a tretia povedala: ,,Baby! Sme v keli!”
Fero veľmi dobre poznal svojho brata a opýtal sa ho milo: ,,Čože bratku, čo Ťa trápi?”Archibald už nevládal dlhšie klamať a tak mu všetko porozprával. Ako bol hladný. Ako nemal čo jesť a samé výhovorky – ako, prečo, lebo, až nakoniec sklopil oči a priznal: ,,Vieš čo Feri, dal som sa na lup, pretože je to jednoduchšie. Nechcelo sa mi pracovať, tak som začal kradnúť, viem, že je to strašne škaredé a veľmi sa za to hanbím. Čo mám teraz robiť Feri? Pomôž mi braček môj prosím, prosím!” Hlavy začali nariekať jedna, cez druhú a Fero ich musel jednu po druhej utíšiť.
Napokon sa pozrel bratovi do očí a povedal: ,,Bratku, nič sa nestalo, veď tí ľudia už majú čo jesť, ale ty máš stále lup, čo si im ukradol u seba.”
,,Hej, tu v jaskyni.” Priznal sa previnilo Archibald.
,,Tak počúvaj, vezmeme spolu všetky tie veci do dediny. Povieme, čo sa stalo a krivdy sa budeme snažiť napraviť. Čo ty na to?”
,,Dobre, dobre Ferko, poďme už! Ja sa tak veľmi hanbím za to, čo som vykonal. Už nikdy nebudem kradnúť, veľmi ma to mrzí, radšej budem poctivo pracovať.” Dožadoval sa Archibald.
,,Tak poďme na to!” Povedal rozhodne Fero.
Išli do jaskyne a ako tak brali všetko to jedlo čo Archibald ukradol. Fero si všimol, že na stene sa niečo trbliece. Boli to diamanty a keďže drakov viac zaujíma jedlo, ako ligotavá bižutéria, Archibald si ich doteraz nevšimol. Fero ale vedel, že pre ľudí majú diamanty veľkú cenu a určite by si za ne kúpili veci, ktoré budú potrebovať.
,,Počuj bratu, ja mám nápad. Zoberme tieto trblietavé kamienky ľuďom do dediny, isto sa potešia.” Povedal rozhodne Fero.
Vylúpali všetky diamanty zo steny do vrecka a leteli do doliny
Dole v dedine to už vrelo. Ľudia postávali v hlúčikoch pred kultúrnym domom a reptali na drakov. Všetci zrazu zabudli na to dobré. Nepamätali si viac, ako im draci pomáhali. Každý myslel iba na to, ako sa drakov zbaviť. Podaktorí nahlas vykrikovali: ,,Vyžeňte drakov!”, iní priniesli plagáty s prečiarknutým drakom a lepili ich na plot.
Keď priletel Fero s Archibaldom na námestie, ľudia boli nahnevaní. Rozbehli sa proti nim a kričali: ,,Vyžeňte tých drakov! Idú nám kradnúť zásoby! Vyžeňte ich!”
A vtedy Fero vychrlil najväčší oheň, aký kto kedy videl. Ešte dlho sa potom v novinách o tom písalo. Vraj tú žiaru nad Svätým Jurom, kde Fero býval bolo vidieť aj z vesmírnej stanice. Ľudia ostali stáť ako prikovaní a vtedy Fero povedal: ,,Tak a teraz ma dobre počúvajte ľudkovia. My sme sa vám prišli s bratom Archibaldom ospravedlniť. Môj brat bol veľmi hladný – od hladu až premýšľať zabudol. Jedlo, ktoré vám ukradol, priniesol naspäť a to nie je všetko.” Pozrel sa významne na brata Archibalda a povedal: ,,Našli sme v jednej jaskyni pod hladinou mora – ďaleko, ďaleko.” zámerne nepovedal kde, pretože vedel, akí sú ľudia chamtiví a nechcel, aby tú jaskyňu utekali zničiť: ,,Našli sme pre vás toto.”
Otvoril dlaň. Zažiarilo v nej 15 diamantov. Nastalo ticho, ľudia v dedine neverili vlastným očiam a čakali, kto ich dostane. Ale Fero vedel, akí dokážu byť chamtiví a zlí, keď sa jedná o bohatstvo a povedal: ,,Ja vás veľmi dobre poznám priatelia. Vy ste takí istí, ako môj brat Archibald. Keď príde na lámanie chleba, chcete čo najviac pre seba, ale ja som to vymyslel inak.”
,,Za prvý diamant vám opravím všetky cesty, za druhý škôlky a školy, tretí vám zabezpečí jedlo na zimu.” Fero pokračoval, vymýšľal a skutočne svoje sľuby aj plnil, pomáhal a ľudia boli šťastní. Nezvolili ho síce za starostu, ale vážili si drakov a jedného dali aj do svojho erbu. Odvtedy je drak symbolom Svätého Jura. Archibald ani nevedel, aký je slávny, ale nevydržalo to dlho, pretože po čase opäť niečo vyparatil, ale o tom sa už píše v inej rozprávke.
Autori: Tomáš a Linda
