V lese sa to hemží bytosťami, o akých sa deťom len sníva. Ak medzi stromami náhodou preteká potôčik, alebo sa na kraji čistinky náhodou ukrýva rybník, je tam živo vo dne, v noci. Príbehy aj kúzla sa medzi obyvateľmi lesa prepletajú, zamotávajú ako klbká priadze.
V spevavom lese to nebolo inak
O poriadok sa staral škriatok, Papradník ale čo ako sa snažil, niektorá z lesných bytostí vždy niečo vyparatila. A najviac starostí mal s vodníkom Vŕbovcom. Vodník celému lesnému svetu vždy ukazoval večne namosúrenú tvár, občas bol zlomyseľný a navyše neskutočne lakomý. Jedno sa mu však musí uznať. Nezbieral do hrnčekov dušičky ako iní vodníci, zato každý deň sa chodil sťažovať škriatkovi Papradníkovi, že nemá v rybníku chvíľu pokoja. Buď ho večer rušili žaby svojím kŕkaním, alebo mu bociany podupali záhradku pod vodou, raz dokonca napísal sťažnosť, že mu vietor nafúkal na hladinu jazierka lístie.
Lesné víly sa Vŕbovcovi radšej vyhýbali
Až na jednu, ešte trochu malú, ale veľmi zvedavú vílu – Zvedavku. Bola veľmi zvedavá – oči mala všade. Lesom sa rozletela zvesť, že pod stromami pri bielych skalách vyrašil zo zeme
medvedí cesnak.
„Hej, Vŕbovec,“ zakričala Zvedavka na vodníka. „Ideme zbierať medvedí cesnak. Nepôjdeš s nami?“ veľmi sa chcela s vodníkom skamarátiť, ale nedarilo sa jej.
„Pchéé,“ odfrkol si vodník a otočil sa Zvedavke chrbtom.
„Je zdravý, po dlhej zime každého posilní,“ nedala sa odbiť.
„Odkedy jedia víly cesnak?“ uškrnul sa zlomyseľne. „ Budete smrdieť ako medvede
po zimnom spánku.“
„Pôjdem so škriatkom Papradníkom. On má rád cesnak a povedal, že medvedí cesnak
má priam zázračnú moc.“
„Ha, nebuď hlúpa, zázraky z Dúhového lesa zmizli, odkedy vyschla čarovná
studnička,“ odvrkol a ponoril sa do svojho podvodného domu. Ale medvedí cesnak mu začal vŕtať v hlave. Nazrel do hrncov a zistil, že sú prázdne. Nuž, polievka z medvedieho cesnaku by nebola zlá, pomyslel si. A čo ak mu ho Papradník so Zvedavkou všetok vyzbierajú, preľakol sa a rýchlo si prichystal batoh. Za ostrovčekom uprostred jazera bol hustý les, tak nepozorovane vhupol do kríkov a o chvíľu zmizol medzi stromami. Lenže až tak nepozorovane sa mu predsa len nepodarilo prešmyknúť sa do lesa.
Nevšimol si, že ho z brehu ostrovčeka pozoruje žabiak Čvachtoš
„Čo ten zase zamýšľa,“ začudoval sa, ale hneď sa začal venovať pozorovaniu múch,
a Vŕbovca pustil z hlavy.
Zvedavka s Papradníkom si prichystali košíčky a vydali sa na cestu. Biele skaly neboli ďaleko, poľahky by tam prebehli za krátky čas, ale Zvedavka je Zvedavka. Zasypávala škriatka otázkami na všetko, čo uvidela. Zastavovali sa, obdivovali krásu prvých kvietkov a škriatok jej odpovedal na každú otázku, aj na tie, na ktoré nepoznal odpoveď. Bol rád, že sa Zvedavka pýta. Deti by sa mali pýtať na veci, ktorým nerozumejú, hoci starším vílam šla zo
svojimi otázkami často na nervy.
„Čo budeme robiť s medvedím cesnakom?“
„Všeličo. Budeme ho jesť, spravím z neho odvar, aj masť na poranenie, nasuším ho,
aby som mohol liečiť obyvateľov lesa.“
„Spravíš si z neho kašu?“
„Veru spravím. Mám ju rád.“
„Ukážeš mi ako sa robí kaša?“
„Pravdaže, môžeme ju spraviť spolu.“
Zvedavka od radosti zatlieskala rukami a rozbehla sa ku skalám. Od prekvapenia ostala stáť s pusou dokorán, hoci sa to vílam nepatrí. Lenže sklamanie bolo príliš veľké. Medvedí cesnak zmizol. Ktosi ho vytrhal aj s cibuľkami a ostala po ňom len rozrýpaná zem. „Kto to mohol urobiť?“ zvolala nešťastná Zvedavka.
„Neviem,“ odvetil škriatok. „Že by sa do nášho lesa dostali ľudia? Tí zvyknú takto vyšklbať všetko čo rastie.“ Zvedavka sa zachvela a v obave sa poobzerala.
„Poďme radšej domov,“ dodal Papradník.
Pár dní chodili lesní obyvatelia ako bez duše, každú chvíľu sa obzerali a načúvali, či do ich lesa nezavítali ľudia, ale nikde sa žiadny človek neukázal. Až o pár dní sa pri Zvedavke pristavil žabiak Čvachtoš.
„Viem kde je cesnak spod Bielej skaly.“
„Kde?“
„Vŕbovec všetok vytrhal a zasadil ho na ostrovčeku uprostred jazera. Vraj aby mu ho
nikto neukradol. Každý večer si mädlí ruky, že už konečne nebude mať prázdne hrnce.“
„Vie o tom škriatok?“
„Nevravel som mu, načo?“
„Musíme niečo ale urobiť. Cesnak patrí všetkým.“
Žabiak sa poškrabal na hlave, rozmýšľanie mu veľmi nešlo
„Čo ja viem? Ja cesnak nejem,“ mykol prednou labou.
„Ale Papradník ho zbiera pre všetkých. Aj pre teba ak budeš chorý.“
„Ja chorý nebývam,“ vypúlil oči na Zvedavku, aké nezmysly zase hovorí.
„Ale môže ťa poďobať bocian a…“ ani nedopovedala a žabiaka striaslo.
„Pfúúúj, nespomínaj bociana, lebo všetci zle pochodíme.“
„Víly nejedáva. Občas na nás pozerá keď tancujeme, ale ešte sa k nám nikdy
nepriblížil.“
„Až sa priblíži, už bude neskoro.“
„Tak čo s tým cesnakom?“
„No, možno by som ťa tam mohol dotiahnuť na nejakej lodičke.“
„To by si urobil?“ Zvolala Zvedavka a vtisla žabiakovi na líce bozk, až zmenil farbu
zo zelena na červenú.
Zvedavka mala schované pod kríkom veľké pero z jastraba
Položila ho na vodu, sadla si na pierko a pretože víly sú ľahučké ako pierko, ani na nepotopilo. Čvachtoš vzal do papule steblo trávy, ktoré priviazali k pierku a ťahal Zvedavku k ostrovčeku. „Fíha, veď tu má celú záhradu!“ Zvolala, keď vyskočila z pierkovej loďky. „Nazbieram si aspoň do kapsičky a zanesiem škriatkovi.“ Žabiak jej pomohol so zbieraním, lebo nevedel čo by mal iné robiť, a keď skončili, ťahal Zvedavku nazad na breh. Lenže vodníkovi pod vodou nič neunikne. A že mu Zvedavka odtrhla pár listov z medvedieho cesnaku, strašne sa nahneval. Keď boli s loďkou uprostred hlbočiny, prevrátil ju a Zvedavka čľupla do vody. Nestihla ani vykríknuť. Čvachtoš sa náramne preľakol a hneď sa ponoril, aby malú vílu vytiahol. Prskala, metala sa na vode, ale hoci žabiak nevládne veľmi rozumom, plávať zato vie.
„Čo sa toľko meceš, tak sa ti nedá plávať.“
„A čo mám podľa teba robiť? Zachráň ma, prosím.“
Takto hýb rukami a takto nohami. Ja sa musím postarať o cesnak. Veď preto sme sa tam plavili, či nie?“
Zvedavka uznala, že žabiak má pravdu a skúsila napodobňovať jeho pohyby. A čuduj sa svete. Odrazu plávala ako žabka vo vode. Čvachtoš pozbieral rozsypaný cesnak a spoločne doplávali k brehu.
„Ďakujem, Čvachtoš. To plávanie je výborné. Odteraz budem s tebou chodiť plávať každý deň. Dokonca je to zábavnejšie ako tancovanie na lúke.“
Čvachtoš radšej hneď skočil do vody, aby si nevšimla ako sa zas červená a Zvedavka odbehla za škriatkom Paptradníkom, ktorý ju naučil robiť cesnakovú kašu. A uhundraný vodník Vŕbovec? Nuž, musel sa s cesnakom rozdeliť s ostatnými obyvateľmi lesa. Keď škriatok prikáže, aj vodník musí poslúchnuť.
Autor: Elena Hipmanová
