Rozprávky na čítanie: Smelá Katarínka

V krajine kúziel a zázrakov, kde sa nebo dotýka vysokých stromov a slnko vychádza medzi vrchmi, tam uprostred hôr, jazier a hlbokých riek, sa kedysi rozprestieral hustý Stracholes. Dosť zvláštny názov pre les plný kvetov, stromov, zvierat a potokov. Lenže Stracholesom ho začali nazývať ľudia až vtedy, keď sa v tomto krásnom kúsku zeme usídlil černokňažník Rupet. Žil v tmavej jaskyni, spoločnosť mu robili veľké netopiere a strašne sa prejedal. Dokázal zjesť všetko, čo sa zjesť dá, dokonca aj to čo normálni ľudia nejedia, ale Rupet vedel svojimi kúzlami zmeniť hoc aj muchotrávku na vynikajúcu pochúťku. Najradšej sa však napchával čerešňami. Jedol ich po hrstiach a kôstky odpľúval pod visiaci kvapeľ, alebo s nimi triafal netopiere zakvačené dole hlavou. Bol neskutočne zlomyseľný a k tomu ufrfľaný, strašne tučný a večne lepkavý od čerešňovej šťavy. Kvôli tučnote svoj čarovný plášť povesil na zakrivený kvapeľ. Už sa doň nezmestil. Len klobúk s kúzlami nosil stále na hlave. Najhoršie však bolo, že škodil lesu a všetkému, čo sa k nemu priblížilo.

V mestečku Jurajovo žili ľudia spokojne, čarodejník už k nim nechodil. Nechcelo sa mu ťažký pupok vláčiť lesom, ale o Stracholese sa po večeroch stále rozprávali strašidelné príbehy. Tam, medzi vysokými stromami, bol Rupet neobmedzeným pánom a vládcom. Raz sa stalo, že sa Katarínka, dievčatko z Jurajova, zatúlala až na samý okraj Stracholesa. Strachom sa nikdy veľmi netrápila a les ju neodolateľne lákal. Taktiež bola zvedavá, čo všetci toľko nahovoria o Stracholese, keď z diaľky sa jej videl ako celkom obyčajný les. A navyše chcela potešiť maminku čerstvými hríbikmi, zo zakázaného lesa. Veru tak. Všetci rodičia v Jurajove zakazovali deťom čo len jedným očkom nazrieť za hradbu vysokánskych stromov, za ktorými sa ukrýval svet kúziel a tajomstiev.

Katarínka zastala pod mohutnou jedľou a započúvala sa do ticha. Zvláštne, pomyslela si, nezačvrliká ani jediný vtáčik. Zato keď sa za jej chrbtom ozval šelest v lístí, až ju nadhodilo. V zápätí pred ňou zastal ten najčudesnejší jeleň, akého kedy videla.

„Čo tu robíš dievčatko? Snáď nechceš vojsť do Stracholesa?“ spýtal sa ticho.
„Tisíc ježkov pichľavých, a ty si čo za čudo?“
Jeleň sklonil smutne hlavu, až sa Katarínka zľakla, že ju chce parohami popichať, ale ten k nej po chvíli prosebne vzhliadol.
„Vráť sa domov dievčatko. Počúvni ma. Tu sa ti môže prihodiť všeličo zlé.“
„Kto si, vyzeráš ako jeleň, ale nohy máš veľké ako žirafa.“
„Som aj nie som jeleň. A za to ako vyzerám môže černokňažník Rupet. Jeho zloba a kúzla dokázali spraviť takmer z každého obyvateľa lesa škaredú potvoru. Zajacom narástli uši ako líške a líšky behajú bez chvostov. Všetky kvety majú len čiernu farbu a tak sa z nášho lesa odsťahovali včely aj motýle. Ak vojdeš do lesa, zmení ťa čarodejník tak, že ťa nikto vo tvojom mestečku nespozná.
„Je skutočne tak zlý ako hovoria ľudia?“
„Ešte horší.“
Katarínka nevedela, čo robiť, les ju veľmi lákal, ale odrazu dostala strach. „Asi by som sa mala naozaj vrátiť,“ šepla.
„Bež dievčatko. Ale som rád, že som ťa stretol. Už dlhé roky som sa z nikým nerozprával.“

Katarínka zakývala jeleňovi a bežala cestičkou k mestečku. Lenže doma, keď na kraj sadla nôcka, rozmýšľala o jeleňovi aj Stracholese a mrzelo ju, že sa neopýtala jeleňa, ako je možné, že dokáže rozprávať. A taktiež bola zvedavá, kde býva černokňažník a ako vyzerá. Hneď ráno, keď všetci občania mestečka Jurajovo odišli za svojou prácou, vykĺzla Katarínka z domu a uháňala k lesu. A čuduj sa svete, jeleňa uvidela na okraji hory pod tou istou jedľou, kde ho včera opustila.
„Ty si tu takto stál celú noc?“ vyhŕkla, len čo k nemu dobehla.
„Často sa tu pasiem, nerád zachádzam hlbšie do lesa.“
„Povedz mi, ako je možné, že dokážeš rozprávať?“
„Nuž,…“ zaváhal, „nie som obyčajný jeleň. Kedysi som slúžil u černokňažníka. Bol som zvedavý chlapec, presne tak, ako ty si zvedavé dievčatko. Zatúlal som sa k jaskyni a černokňažník ma chytil. Vtedy ešte nebol tak tučný a dokázal sa zakrádať lesom ako rys. Musel som u neho slúžiť.“
„Pomáhal si mu čarovať?“

„To nie, na to si dával veľký pozor, ale musel som sa starať o jeho čerešňu. Je to obrovský strom, na ktorom dozrievajú čerešne po celý rok. Okrem iných povinností som musel každý deň naoberať za plný kôš čerešní a doniesť ich Rupetovi.“
„Čo s nimi robil? Lekvár? Či čarodejný nápoj?“
„Nie,“ zasmial sa odrazu jeleň. „Jedol ich. Rupet je najpažravejší černokňažník, aký kedy chodil po svete. Raz mu ale zabehla kôstka a takmer sa udusil. Strašne sa nahneval, že je to moja vina a premenil ma na jeleňa. To by nebolo až tak hrozné, ale po čase sa mu trest zdal malý a pričaroval mi nohy ako má žirafa. Ušiel som čo najďalej, ale z lesa odísť nemôžem, dokiaľ trvá čarodejníkove kúzlo. Neviem kto mu teraz zbiera čerešne, asi netopiere, sú to vlastne premenené drozdy. Tak je to so všetkým v tomto Stracholese,“ vzdychol jeleň.
„Ako sa dá jeho kúzlo odkúzliť?“ vyzvedala Katarínka a už jej v hlávke začali šramotiť zakázané myšlienky.

„Na to ani nepomysli,“ vykríkol jeleň.
„Ako vieš, o čom rozmýšľam?“
„Nuž, niečo som sa od černokňažníka predsa len priučil.“
„Takže vieš, ako sa dá tento les odčarovať.“
„Tuším. Neviem to naisto. Lenže na to treba toľko odvahy, koľko je na nočnej oblohe hviezd.“
„Hm. A to je koľko?“
„Veľa.“
„Neviem koľko mám odvahy, nikdy som ju nerátala, neviem či by som sa odvážila do Stracholesa, keď teraz viem, čo všetko sa môže stať, ale lesu by mal niekto pomôcť. Nemyslíš?“
„Je to nebezpečné.“
„Povedať mi však môžeš čo je treba urobiť. Či je to tajomstvo?
„Nuž, treba zájsť k čerešni. Jedna polovica je odetá do bielych kvetov a druhá červená od zrelých čerešní. Musela by si získať od černokňažníka čerešňovú masť a potrieť ňou kmeň stromu. Stratila by tak svoje kúzlo a rodila by čerešne len v lete, ako každá iná čerešňa. Ale získať masť od černokňažníka je nesmierne ťažké. Ukrýva ju pod čarodejníckym plášťom. Všetko, čo sa zabalí do plášťa, alebo ním prikryje, je neviditeľné. Dokonca ani plášť nevidieť, hoci visí na kamennom kvapli v jaskyni. Možem ti povedať len toľko, že ten kvapeľ je trochu červený od pľuvancov. Rupet naň pľuje kôstky od jedu, že už ho pre svoju tučnotu neoblečie. Lenže treba si dať pozor. Má ešte čarodejný klobúk a kde si pomyslí, tam sa môže s klobúkom dostať. Hoci,… teraz je tak tučný, že ho ani klobúk neunesie,“ dodal vážne, ale Katarínke to v očkách zaiskrilo smiechom.

„Ako ťa počúvam, tak sa mi zdá, že tvoj černokňažník je jeden neschopný a pažravý tučniak, ktorý už dávno stratil svoju moc.“
„Nedaj sa pomýliť. Ešte stále dokáže čarovať a kým bude mať klobúk na hlave, tak môže narobiť veľa zlého.“
„Zavedieš ma k jaskyni. Som na toho pažravca zvedavá.“
„Hm,“ zamyslel sa jeleň. „Ako sa voláš?“
„Katarínka.“
„Si odvážne dievčatko, Katarínka. Poď vyložím ťa na môj chrbát, len buď opatrná, aby si z tej výšky nespadla. Pôjdeme ďaleko. Už vieš čo spravíš?“
„Nie. Len sa chcem pozrieť.“

Šli dlho lesom, jeleň sa snažil kráčať čo najtichšie,. Veľkými nohami sa však potkýnal o každý korienok, a tak o tichom zakrádaní sa nemohlo byť ani reči. Katarínka s údivom pozerala na čudné zvieratká. Veveričky s modrou a pichľavou srsťou, ježkov bez pichliačov, dokonca uvidela aj jedného hada zmotaného do klbka s červenou mašličkou. S ľútosťou pozerala do smutných očí obyvateľov lesa a o to väčší hnev ju hnal k čarodejníkovi.

„Sme blízko,“ povedal jeleň, keď zastali za širokou skalou. „Vchod do jaskyne je za kamennou bránou v tej skale oproti. Tak čo? Trúfaš si?“
„Len jedným očkom tam nazriem.“

Jeleň pomohol Katarínke zliezť, lebo skokom z tej výšky by si mohla aj ublížiť. Chvíľku sa neisto rozhliadala, potom tíchúčko prišla ku skalnej bráne. Z jaskyne sa ozýval chrapot. Zdalo sa, že Rupet spí, a tak sa Katarínka odvážila nakuknúť do diery. Prvé, čo jej zavadilo o nos, bol smrad z hnijúcich čerešní. Druhé, čo jej zavadilo o tvár, boli netopierie krídla, až takmer vykríkla, ale včas si zahryzla do jazyka. Opatrne vošla dnu a rozhliadla sa. Červený kvapeľ s porozhadzovanými kôstkami uvidela hneď. Taktiež nebolo možné prehliadnuť tučného černokňažníka, čo sa rozvaľoval na medvedej kožušine. Čarodejnícky klobúk mu visel na pol hlavy a pri chrápaní sa posúval stále nižšie a nižšie, až sa zdalo, že mu za chvíľu spadne z hlavy. Katarínka dostala nápad. Potichu sa vykradla z jaskyne a zo stromu odlomila taký akurátny konárik, vhodný na gumipušku. Jeleň sa usmieval, lebo mu hneď došlo, čo chce urobiť.

„Len čo získaš klobúk aj masť, utekaj ku vchodu. Budeme spolu uháňať k čerešni, ani čo by nám za pätami vystrájalo tisíc černokňažníkov, lebo hoci je ťarbavý, pošle za nami netopiere a to by bolo veľmi nepríjemné. Katka prikývla, dokonca sa aj ona usmiala a stiahla si z vlasov gumičku. Pripevnila ju na ramienka gumipušky a vkradla sa do jaskyne rovno k hromade kôstok. Prvou netrafila, ale tú druhú zacielila presne. Odstrelila Rupetovi z hlavy klobúk a schmatla ho prv, než stačil padnúť na zem. Potom švihla rukou do prázdna pod červeným kvapľom a ucítila v ruke čudnú látku. Prehodila si ju cez plece a odrazu mala pred očami škatuľku s masťou. Ale to už sa Rupeto prebúdzal. Katka vyštartovala z diery ako na pretekoch, a vôbec si neuvedomila, že ju černokňažník nemôže vidieť. Ani jeleň ju nevidel, len jej hlások ho pobádal, aby čo najrýchlejšie uháňali k čerešni. Darmo sa Rupet jedoval, darmo kričal, darmo za nimi poslal celý kŕdeľ netopierov. Katarínka natrela kmeň stromu čerešňovou masťou a odrazu na čerešni všetko lístie ožltlo. Bola totiž jeseň a v jeseni každá poriadna čerešňa zhadzuje lístie. Odrazu stál namiesto jeleňa pred Katkou chlapec a usmieval sa od ucha k uchu.

„Vďaka ti, Katulienka. Svojou odvahou si zachránila celý les… Aj mňa,“ dodal s obdivom v hlase.
„A černokňažník?“
„Neviem, poďme sa pozrieť.“
„Tisíc ježkov pichľavých!“ skríkla Katarínka, keď uvideli pred jaskyňou obrovskú kopu čerešňového džemu. „Jeho od zlosti asi roztrhlo! Roztiekol sa na čerešňový lekvár!
„Už nikomu neublíži.“
„A čarovný plášť s klobúkom, čo s nimi?“
„Mali by sme to všetko spáliť, aby zas niekomu neprišli na chuť kúzla a čerešne.“
Katarínku síce za tými vecami mrzelo, ale uznala, že má chlapec pravdu. A tak spoločne nakládli vatru a vhodili do nej čarodejné veci. Pri ohníku vytiahla Katka z vrecka nedojedený chlebík z raňajok, trochu si ho opekali a natierali čerešňovým lekvárom. Celá hora sa odrazu rozštebotala vtáčím spevom.

Autor: Elena Hipmanová

Najnovšie rozprávky na e-mail:

 
Ostatné rozprávky na čítanie