Slnko sa náhlilo k obzoru. Bol to zvláštny pohľad. K nebu sa týčili vrchy primknuté k sebe, akoby sa v kamennom objatí podopierali a krvavá žiara zapadajúceho slnka sfarbila ich holé temená a úbočia dočervena. Fatra bezradne stála na úpätí hôr a pozorovala nebeské divadlo premeny dňa na noc. Prišla rýchlo. Hlboké doliny potemneli a hoci sa kamenní obri ešte maznali s poslednými lúčmi, tu dole už tiene splynuli s tmou.
„Si doma dievča,“ šepol južný vietor.
„Toto je môj kraj,“ zvolala a vôbec ju neprekvapilo, že sa dokáže rozprávať s vetrom.
„Tento, alebo hociktorý iný. Stačí si vybrať. Vrchov je tu viac ako dosť a tam ďalej na severe aj vyšších ako tieto tu,“ zasmial sa bezstarostne vietor až sa Fatre rozvlnil plášť.
„Občas sa na teba prídem pozrieť,“ zanôtil a už ho nebolo.
„Toto sú moje vrchy,“ odvetila do ticha. Nevedela, prečo sa tak rozhodla, len v srdci cítila, že tieto holé kamenné kopy bude milovať.
Raz sa sem vráti život, pomyslela si a vykročila v ústrety novému životu. V hlbokej doline obklopenej strmými svahmi našla učupenú chalupu. Spoznala svoj domov, kde každý deň vyzerala na jazero, kedy uvidí svojho starého otca. Strecha bola prelomená vo dvoje, drevená veranda preborená. Opatrne vošla. Jej izbička akoby zázrakom prežila všetky búrlivé zmeny, ktoré sa udiali, odkedy opustila svoj dom. Dotkla sa hrebienka z rybej kosti, s ktorým sa hrávala ako malá, vzala do rúk náhrdelník z rybích šupín, očami pohladila siete, ktoré na stenách stále viseli, potom tichúčko zavrela za sebou dvere. Z jazera neostala ani kvapka a spomienky na starkého jatrili v jej srdci bolesť.
Kráčala popri potoku necítiac únavu, hlad ani smäd. Len v duši nekonečnú tieseň. Našla si medzi skalami miesto, kde na noc hlavu skloní a započúvala sa do ticha. A odrazu, akoby vrchy ožili.
„Počuli ste, čo vravel južný vietor?“
„Čo také? Ten toho zakaždým narozpráva. Vetroplach je to,“ ozval sa lenivý hlas
„Na severe skameneli najvyšší obri. Niet už obrov. Náš rod je zničený.“
„Mýliš sa. V dolinách pri Dunivej rieke obri ostali.“
„Jaj tí, veď to ani neboli poriadni obri. Nikdy s nami nechceli tancovať. Namyslenci.“
„Och, Sukuden, hlupák si bol a hlupákom si aj ostal.“
„Takú by som ti…, kedy som mohol.“
„Ale nemôžeš.“
„Obri, čo žijú pri rieke poznajú zákony života,“ prerušil spor tretí hlas. „Nenič, čo nie je tvoje, neubližujtomu, kto ti neškodí, neber čo ti nepatrí.“
„Nemudruj Korisan, ja poznám len jeden zákon, svoj vlastný, žijem ako chcem,“ nahneval sa Sukuden
„Už nie.“
„Nikdy si sa nevedel poriadne zabávať, truľo jeden,“ zašomral pohŕdavo.
„Má pravdu,“ ozval sa ten lenivý.
„Hovoril som ti, že zle dopadneme. Lenže rozmýšľanie by tvojej prázdnej hlave mohlo uškodiť.“
„Ale čo? Odrazu si múdry. A kto stále vykrikoval: poďme sa pasovať, kto vyskočí vyššie, kto vydupe najhlbšiu jamu, ha? Nikdy si nevedel, na ktorú stranu sa pridať, komu prisvedčiť. Si len taký ostredok. Odteraz ťa tak aj budem volať. “
„Keď chceš, mne je to jedno. Ibaže, už nik z nás vyskakovať a dupať jamy nebude. Ani rybárovu dievku strašiť tancom. Ale… bola to dobrá zábava.“
Fatra sa vyštverala na skalu a zvolala do ticha:
„Héééj, vrchy moje! Pozdravujem vás.“
„Čo to bolo, kto to volá?“ ozval sa po chvíli Sukuden.
„Nik nevolá, to len vietor skuvíňa v rybárovej chalupe. Takmer sme ju rozpučili v tesnom objatí.“
„Mali sme ju rozdrviť na prach. Ten kúštik rybieho smradu mi na večné veky bude pripomínať jazero a staré dobré časy.“
„Héééj, vrchy moje, pozdravujem vás!“
„Kto volá?“ zvolali vrchy dunivým hlasom.
„Som Fatra, vládkyňa týchto vrchov.“
„Vraj vládkyňa, ha…ha…ha.“ zahučal kamenný obor. „Veď ty si rybárova dievka. Som Sukuden. Najvyšší a najmocnejší z obrov. Chceš si so mnou merať silu?“
„Nie, chcem s vami nažívať v mieri a pokoji. Chcem aby ste v mieri a pokoji nažívali medzi sebou, chcem aby vaše strmé svahy zarástli trávou a zakvitli kvetmi, aby v hlbokých dolinách, zurčali potoky a víly tancovali za mesačného svitu svoje tance, nech lesní škriatkovia spravujú lesy a mocný Perún nech v hlbinách vrchov stráži ich bohatstvo. Chcem, aby sem znovu prišli ľudia, nech zvonia na úbočiach zvončeky oviec a dievčence nech spievajú pri kosení svoje nádherné piesne.“
„Na niečo si zabudla, Fatra. Spýtať sa nás, či to chceme aj my, ha…ha…ha.“.
„Ja by som aj pristal,“ ozval sa Ostredok. „Celkom by sa mi to popačievalo, veď čo už môžeme stratiť?“
„Neznášam tých ľudských červov. Nedopustím, aby sem niekedy vkročila ľudská noha.“
„Ľudia sem prídu, či sa ti to páči, alebo nie,“ ozval sa Korisan.
„Raz budú naše vrchy malebné, ako Perúnove záhrady, rozospievané vtáčím spevom, voňavé od kvetov, trávy, stromov a plné zveri,“ povedala pokojne Fatra.
„Perúna mi nepripomínaj, raz sa s ním porátam. A teraz sa dobre dívaj, rybárova dievka!“ zahučal Sukuden a kamenná hora sa zachvela. „Ešte stále máš odvahu prísť medzi nás?“
„Som medzi vami, na tom nič nezmeníš a tak to aj ostane.“
Sukuden sa posmešne rozosmial a Fatre sa zdalo, akoby ešte viac vyrástol. Hora sa začala vzpínať, praskať, hučať, po jej strmých svahoch sa valila s rachotom lavína skál. Obrovské balvany narážali do seba, rozdrvili všetko, čo im stálo v ceste, prach zakryl slnko.
„Ešte stále máš odvahu ostať medzi nami?“ Zahučal hromovým hlasom
V tej chvíli sa vzduch vmenil na krútňavu, ani čo by prepukol Perúnov hnev. Korisan zvolal všetky víchry sveta, aj sily zeme. Oblohu križovali ohnivé blesky, obrovská sila vetrov sa zaprela do valiacich sa balvanov a Korisan nastavil kameňom svoje pevné kamenné ramená až z nich vytvoril hradbu, cez ktorú do doliny neprenikla ani skalka.
Fatra stála na vysokej skale, vlasy jej viali vo vetre a v dlaniach zvierala svoj zlatý pás.
„Prestaň sa búriť, Sukuden, som Fatra, čo pila z kalicha večnosti a prikazujem ti, utíšiť svoj hnev.“
Naposledy sa Sukuden otriasol a vymrštil do vzduchu obrovskú skalu. Tá s rachotom narazila do hradby, až z nej vytryskol prameň. Korisan zavzdychal, ale nepopustil, kým sa Sukuden nevyčerpal svojim prchkým hnevom.
Fatra zliezla zo skaly a ponáhľala sa k prameňu. Načrela z jeho chladnej vody a nechala ju pretekať prstami, ovlažila v nej pery.
„Slzy obrov,“ riekla. „Studené ako ich kamenné srdcia. Nech navždy táto voda slúži všetkým živým tvorom, nech osvieži pútnikov v horách, nech sa v jej vodách zatrblietajú strieborné šupiny rýb.“
Prameň, vytekal z vysokého svahu, stekal dolu dolinou, minul starú chalupu, napájal smädnú hlinu.
„Vďaka, Korisan za krížne vetry, ktoré si privolal.“
„Poďakuj Perúnovi, Veľká Fatra. Bez jeho vôle sa ani vánok nepohne. Kedykoľvek budeš potrebovať pomoc, príď na temeno môjho vrchu. Vetry zo všetkých svetových strán ti budú slúžiť. Taká je Perúnova vôľa.“
„Krížna hora,“ povedala zamyslene Fatra.
„Pošli môj pozdrav a vďaku Perúnovi. A prameň, čo steká dolu dolinou okolo domca, nech je večnou spomienkou na starého otca, rybára.“
Rybô. Tak dodnes nazývajú miesto, kde kedysy stála chalúpka, v ktorej si Fatra navliekala náhrdeľník z rybých šupín.
Autor: Elenka Hipmanová
