V byte na siedmom poschodí, bývali s ockom a maminkou dve deti, Chlapček Danielko a dievčatko Barborka. Ani Danielko ani Barborka ešte nechodili do školy, ale obaja už vedeli celkom pekne kresliť. Kreslili často a všade. Keď sa šli hrať von, vzali si kriedy a pokreslili celý chodník. Keď im chodník nestačil, kreslili aj na panelák. Vlastne… Barborka kreslila. Danielko sa vždy prikrčil za krík a karhal Barborku.
„Nerob to, na steny sa nesmie kresliť“, ale Barborka akoby ho ani nepočula. Kreslila a maľovala hocičím, čo jej prišlo pod ruku. Občas aj blatom. Susedia sa každú chvíľu sťažovali a rodičom žalovali.
Danielko ľúbil svoju sestričku Barborku a veľmi sa o ňu bál. Bál sa nahnevaných susedov, ale hlavne sa bál policajtov, ktorí čoraz častejšie zvonili u nich v byte a vtedy musel ocko vytiahnuť peňaženku a zaplatiť policajtom pokutu. A keď platil ocko pokutu, hnevala sa aj maminka a vtedy im nikto ani len rozprávku večer neprečítal.
Lenže raz večer sa čosi stalo. Danielko ležal v postieľke a jedným okom kukal, ako sa Barborka mrví pod perinou. Večer, kým ich rodičia uložili, skontrolovali každý kút v izbe, či niekde nezostala nejaká pastelka alebo krieda, pretože ocko dva dni predtým celý byt krásne vymaľoval. Nič nenašli, tak spokojne zasadli pred televízorom a ocko aj trošku pochrapkával.
Kresba: Miška Rusnáková, 8 rokov.
Vtedy si Danielko všimol, ako Barborka vystrčila spod periny najskôr jednu nohu, potom druhú, potom čosi zašramotalo v šuplíku s bábikami.
„Barča, čo tam robíš? Poď do postele! „ povedal nahnevane, hoci vedel, že ho aj tak neposlúchne.
„Niečo tu mám schované?“
„Dúfam, že nie čarbičky.“
„Čosi lepšie, aha,“ vytrčila ruku, v ktorej niečo zvierala.
„Čo je to?“, spýtal sa opatrne, no vzápätí vykríkol:
“Mamin rúž! Neopováž sa čarbať rúžom na stenu! Ocka porazí.“
„Ale čo by. Veď bol smutný, že sa mu nepodarilo namiešať takú farbu akú sme chceli. Tak to trošku vylepším.“
Skôr ako stihol Danielko chytiť Barborke ruku, dotkla sa červeným rúžom zelenkavej steny a začala kresliť červeného motýľa. V tej chvíli to v stene zapraskalo. Najskôr len slabučko, no potom sa ozval rachot aj lomoz a na Danielka s Barborkou sa zaškerila prasknutá stena. Z popraskaných okrajov sa ešte trochu prášilo, ale vzápätí sa z pukliny rovno do detskej izbičky plazila čierna tma. Najskôr vyzerala len ako čierna záclona, alebo čierny závoj, lenže odrazu sa to začalo dvíhať a meniť sa na akúsi zelenú obludu, ktorej sedel na pleci veľký chlpatý pavúk s tenkými nohami. Zastala rovno pred deťmi.
„Ako sa opovažujete rušiť každú chvíľu môj pokoj škrabotom na stenu?“
Barborka zostala ako primrznutá k podlahe ale Danielko vystrašene zajachtal:
„My si len občas niečo nakreslíme.“
„My?“ vykrivila ústa obluda do škodoradostného úsmevu. „Cha-cha-chá! Čo mi tu rozprávaš za hlúposti? Ja vidím aj cez stenu. Tvoja sestra Barbora každú chvíľu čímsi hrkoce, ničí steny môjho tajomného kráľovstva čarbanicami. Som kráľovná panelákových stien a poznám tajomstvá všetkých bytov. Vy ľudia ma neustále rušíte, vŕtate do stien vŕtačkami, susedia si navzájom búchajú päsťami o steny, zatĺkajú do nich klince a nevychované decká ako vy, čarbú na steny farbami, blatom a niekedy aj omáčkou a čokoládou. Už sa to nedá vydržať.“
„My už viac nebudeme,“ zašepkal Danielko a hlas sa mu zatriasol, lebo mu na rukáv vypadla prvá slzička.
„Pravdaže nebudete, lebo si tvoju sestru Barboru odvediem do temného kráľovstva.“
„Nie, to nesmiete!“ zvolal Danielko, ale už bolo neskoro.
Zelená obluda zrazu zmizla, zmizla aj Barborka a zmizla aj diera v stene. V izbičke na pokrovci zostal len veľký pavúk s tenkými nohami. Danielko chcel rýchlo zavolať na ocka a maminku, lenže akoby odrazu stratil hlas. A rodičia by ho aj tak nepočuli, lebo v telke práve dávali nejakú detektívku, strieľalo sa tam, trieskali do seba autá a do toho ešte hučala poriadne silná muzika. A tak len vyskočil na postel a vystrašene pozeral na veľkého pavúka. Nakoniec sa trochu osmelil a tichúčko sa opýtal:
„Kde tá obluda odviedla moju Barborku?“
„Ále,“ mávol pavúk jednou zo svojich ôsmych nôh. „Odviedla si ju do tajomného kráľovstva. Odteraz jej bude slúžiť.“
„A kedy mi ju vráti?“
„Čo? Barborku? Tú ti už nevráti. Vymenila ju za mňa!“ zafučal nahnevane pavúk. „Tisíc bĺch a muších krídel!“ dupotal pavúk zlostne nohami. „Tá baba sa na mňa vykašlala! Už 48 rokov jej verne súžim a ona si teraz za slúžku vyberie nejaké drzé, nevychované decko.“
„Kam ju odviedla? Čo je za tou stenou?“
„Predsa čierna diera, čo si slepý? Nevidel si tmu, keď pukla stena? Tam býva zelená obluda a stráži pokoj všetkých panelákov. Pavúky jej utkali zo sietí hojdačky, záclony, koberce, proste všetko na čo si len spomenie.“
„Lenže Barborka nevie tkať siete, ona vie len pekne kresliť a maľovať.“
„To nevadí, naučí sa to, lebo zelená obluda ju do rána premení na pavúka a ja, tisíc bĺch a muších krídel, prídem o prácu! Aby to porantalo s takou robotou!“
„Nie, to sa nesmie stať!“ skríkol Danielko. „Musíme jej nejako pomôcť. “
„Ale to by sme si museli švihnúť, lebo o pár hodín jej pribudne 6 nôh. Potom jej už nič nepomôže a ja prídem o robotu!“
„Čo urobíme? Ako sa dostaneme do tajomného kráľovstva?“
„Poď za mnou, pri okne máte malú dieru, tadiaľ sa prevlečieme.“
Danielko chcel namietnuť, že ocko pred dvomi dňami maľoval a všetky diery a škáry zamuroval, ale radšej si zahryzol do jazyka, lebo chcel veľmi pomôcť Barborke. Pre istotu vytiahol z nočného stolíka malú baterku a schoval si ju pod pyžamko. Pavúk našiel pod oknom malinkú škárku, ktorou by sa neprevliekla ani dážďovka nie to pavúk s chlapcom, lenže stalo sa niečo zvláštne. Len čo sa pavúk dotkol škáry, tá sa zväčšila a Danielko sa ocitol v tme. Hneď vytiahol baterku a rozsvietil ju. Zo všetkých kútov viseli pavučiny, povaľovali sa tam zdochnuté muchy a iná háveď.
„To je moja špajza,“ povedal pavúk „ a nedovolím, aby mi ju zabrala nejaká počarbaná dievka.“
Danielka až striaslo od strachu. Pevnejšie zovrel baterku a vydal sa za pavúkom. Šli čiernou tmou dosť dlho, keď ich zrazu zastavil detský plač a akési šomranie z temného kúta. Rýchlo tam zasvietil a čo vidí? Medzi pavučinami sedí uplakaná Barborka a zelená obluda nad ňou máva čarovnou paličkou. Keď svetelný lúč preťal temnotu, obluda vykríkla.
„Čo tu chcete, prečo rušíte moju prácu? Ako sa opovažujete priniesť do temného kráľovstva svetlo?“
„Nehnevaj sa obludka. Ja som si len prišiel pre Barborku.“
„A ty si myslíš, že ti ju dám? Že dovolím, aby naďalej čarbala po stenách panelákov?“
„Ona už nebude!“ vykríkol Danielko a Barborka krútila hlavou, lebo už sa jej navždy odnechcelo čarbať po stenách.
„To by mohol povedať každý. Deti vždy sľubujú a potom to nedodržia.“
„Ale ja už naozaj nebudem,“ kričala Barborka, rozbehla sa k Danielkovi a schovala sa mu za chrbát.
„Dobre teda! Pustím ťa, ale mám jednu podmienku. Už nikdy nespravíš na stene ani čiarku. Dozerať bude na teba môj sluha pavúk. Každý večer sa usadí v rohu steny a skontroluje všetky steny. Nech tvojich rodičov ani nenapadne zabíjať v byte pavúky. Odteraz mi budú pavúky každý deň hlásiť, či si moje podmienky splnila.“
Keď to dopovedala, znovu to zapraskalo a Danielko s Barborkou stáli vo svojej izbe. Stena bola hladká a po pukline ani vidu ani slychu. Ľahli si do postieľky a v objatí zaspali.
„Asi sa im niečo snívalo,“ mysleli si rodičia, keď ich našli v jednej postieľke spolu. Keď Barborka ráno rozprávala o zelenej oblude a temnom kráľovstve panelákových stien, maminka jej zmerala teplotu, lebo si myslela, že má horúčku. Isté je, že od tých čias sa Barborka zmenila a ocko s maminkou nikdy nepochopili, prečo Barborka prestala čmárať po stenách a prečo Danielko nedovolil zabiť v byte ani jediného pavúka.
A viete čo sa stalo s deťmi keď vyrástli. Danielko vyštudoval veľa škôl a stal sa ochrancom prírody. Chránil všetky živočíchy, ale najviac pavúky a Barborka maľovala tak nádherné obrazy, že k nej prichádzali ľudia z mesta, aby sa potešili krásnymi kresbami, alebo aby si od Barborky kúpili nejaký pekný obraz.
Autor: Elenka Hipmanová
Maľujete s deťmi doma? Prečítajte si prečo je to dôležité.
