Vianočné rozprávky mala u nás vždy na starosti babka. Pamätám sa na vôňu ihličia, praskanie ohňa v kozube a sušené jabĺčka, ktoré sme bez dychu chrumali. Tu je môj najobľúbenejší príbeh.
V ten rok sa udiali čudné veci …
V ohrade za dedinou sa splašili kone, stará bylinkárka vraj stretla permoníka a rozsnežilo sa skôr, ako opadol posledný list zo stromu. A nie len taký ledajaký páper čo sa občas vytrúsi z mrakov. Biele chumáče zasypali, lúky, cesty aj drevenice. To všetko pre radosť detí, lenže s prvými snehovými vločkami sa vkrádal do dedinky strach.
Už bolo raz tak, že medzi Mikulášom a Vianocami sa rok čo rok stratilo nejaké dievča. Keď sa po čase dievčence vrátili domov, nikdy nevedeli povedať, kde boli, ani čo robili. A ľudia si o permoníkoch začali šepkať znova.
Vianoc sa báli. Hlave tí, čo mali doma dcéry, ale aj mládenci, ktorí za dievčatami potajme chodili, aby si ich strážili, lenže nič nepomohlo. Čo ako ich strážili, vždy pred Vianocami nejaké dievča z dediny zmizlo a nik nevedel ako. Ľuďom neostalo iné iba sa modliť, aby sa dievčina vrátila späť.
Snehu bolo neúrekom aj okolo chalupy Miša a Kuba. Šarvanci, jeden na nerozoznanie od druhého, ukrytí za dreveným korytom striehli, kedy Žofka, ich staršia sestra vybehne z domu.
„Pst! Už ide“ šepol Kubo a vzal do rúk snehovú guľu. Mišo si pripravil hneď dve a len čo Žofka zbehla schodíkmi z verandy, zasypali ju snehovými guľami, až vypískla. Chlapci nelenili, bežali jej v pätách, kým sa neotočila a nevrátila im guľovačku rovným dielom.
„Žofka, poďme sa sánkovať,“ volali bratia, ale dievčina pokrútila hlavou.
„Musíme za tatom. Šiel s chlapmi do hory. Mamka mu podpecník upiekla.“
„Juííí!“ zvýskol Kubo a zvalil Miša do snehu, vzápätí hvízdol na psa a rozbehli sa vyjazdenou cestou k lesu. Otca s chlapmi počuli už z diaľky ako nakladajú na drevené sane polámané konáre.
„Doniesli ste podpecníky, čo rozvoniavali po dedine?“ smial sa sused Ďuro ale v robote neustal.
„Žofka prinesie,“ vyhŕkli naraz.
„Kde je?“ otec s obavou v hlase pozeral za chlapcami, lenže dvojčence sa už rozbehli s Punťom veveričky naháňať.
„Nemala by chodiť sama teraz pred Vinocami.“ mračil sa Ďuro.
„Ešte nebolo ani Mikuláša,“ odvetil ale nepokojnými očami sliedil po ceste. „O chvíľu je tu,“ dodal, akoby chcel presviedčať sám seba.
Žofka sa zabalila do teplého vlniaka a podpeníky schovala pred chladom. Šla vozovou cestou k lesu, keď tu odrazu zastal pred ňou mužíček v bielom kožúšku a dlhou bradou.
„A či si dobrá kuchárka, Žofka?“
„Neviem,“ náramne sa preľakla, lebo si spomenula čo sa povráva o pemoníkoch.
„Cítim vôňu, sama si podpecník upiekla?“
„Mamka piekla, ja ich len tatkovi nesiem.“
„Či by si mi nedala jeden ochutnať?“
„Bojím sa ťa. Ešte som takého človiečika nevidela.“
„Báť sa nemusíš. Som permoník Turembolo a nič zlé sa ti nestane, len mi daj okoštovať.“
„Nuž, ak pravdu vravíš, na teda,“ odlomila z podpecníka.
Ten najskôr privoňal, usmial sa na dievča, jeho oči však boli ako iskriace hviezdy na mrazivej nočnej oblohe a z toho svitu sa Žofke až hlávka zakrútila. Ešte začula tichý smiech, potom ju obostrela hmla, do ktorej sa prepadala vždy hlbšie a hlbšie, až sa všetko navôkol stratilo aj spolu s ňou.
Všetko čo malo nohy sa vybralo po lesnej ceste hľadať stopy po Žofke, ale akoby sa pod zem prepadla. Ešte sa nestalo, aby sa dievča stratilo pred Mikulášom, lenže tentoraz to bolo iné. Miško s Kubkom smútili najviac, lebo tato sa hneval, že nechali Žofku samotnú a chlapci cítil svoju vinu, len nevedeli čo si s ňou počať.
Jeden deň pred Svätým Mikulášom uvideli za dedinou pri kríži starú bylinkárku ako sa rozpráva so stromami.
„A či vás stromy počujú?“ spýtal sa Kubko.
„Pravdaže počujú. Aj strom je živý tvor.“
„A čo im vravíte, tetka?“
„Aby sa popýtali vetrov kadiaľ vedú utajené lesné chodníčky.“
„A vy im rozumiete?“
„Niekedy. Dôležité je, že oni rozumejú mne.“
„Aj ja by som sa chcel rozprávať so stromami,“ vyhŕkol Miško.
„Môžeš. Na Holej skale nad vašou dedinou je stará borovica. Jej pamäť je nekonečná. Kedysi dávno ľudia verili, že dokáže na Svätého Mikuláša vyplniť každé želanie. Možno ak jej pošepkáte to vaše, splní vám ho.“
Kubko s Miškom zabudli od údivu zatvoriť ústa a kým sa spamätali, bylinkárka sa pobrala preč.
Mali len jedno najvrúcnejšie želanie. Aby sa ich Žofka čím skôr vrátila domov, aby sa otec zase usmieval a mamka si nemusela utierať ručníkom uslzenú tvár.
Na Svätého Mikuláša všetky deti čistili svoje topánky, niektoré radšej ani von nevybehli, aby si ich neumazali, len Kubko s Miškom, nebadane vykĺzli z domu a pobrali sa k Holej skale. Verný Punťo im šiel v pätách, to aby sa nemusel brodiť hlbokým snehom a chlapci statočne kráčali nedbajúc že občas zapadli do záveja skoro po pás. Na Holej skale zastali.
„Ako sa rozpráva so stromom?“ spýtal sa Miško s obavou v hlase.
„A či je viem?“ mračil sa Kubo. „Vidíš tú dieru v kmeni, možno tam by sme mali.“
„Hej, veru skúsme, ale šepkať nebudeme. Veď tetka vraveli, že borovica je stará. Nepočula by nás.“
Tak teda kričali a nie raz, zaprisahávali strom, aby sa im sestra vrátila s nádejou, že odľahčia svojej detskej dušičke. Pri tom kriku ani nezbadali, ako sa pes kamsi zatúlal.
„Kde máme Punťa?“ preľakol sa Kubo.
„Odbehol. Musíme ho nájsť.“
Vzal svoje dvojča za ruku a spoločne sa vydali po psích stupajách, lež nešli ďaleko. Stopa sa strácala v diere pod skalou. Často v skalách nad dedinou preliezali jaskyne, ale dieru pri borovici dosiaľ nevideli.
„Čo spravíme?“
„Musíme Punťa nájsť. Čo ak sa mu niečo v diere stalo.“
A pretože každý poriadny chalan v dedine nosil vo vrecku nožík, motúzik a kresadlo, odrezali niekoľko papekov, natreli ich smolou zo stromov a zapálili. Vliezli do diery. Ich úžas sa stupňoval s každým krokom. Chvíľu liezli po kolenách, keď sa odrazu chodba rozšírila a chlapci sa ocitli v sieni, kde blikotalo stovky rozsvietených kahančekov. Uprostred stál veľký kamenný stĺp, ktorý pripomínal jedľu zasypanú snehom.
Taký nádherný kvapeľ ešte nevideli. Okolo pobiehal ľudkovia, čo boli o čosi menší, ako dvaja drobní šarvanci. Lenže vyzerali ako dospelí chlapi. Krompáčmi vylupovali zo steny žiarivé kamienky a zdobili bielu kamennú jedľu až od toľkého svitu oči prechádzali.
Učupení za skalou ani nedýchali, keď tu odrazu Miško zacítil, čosi vlhké a teplé na dlani. Takmer vykríkol od strachu. Vtom sa mu však k nohe pritisol verný Punťo. Hneď sa obaja cítili smelšie, psík ich však ťahal do bočnej chodby, z ktorej sa šírila lákavá vôňa pečeného chleba.
„Žofka!“ vhŕkol Mišo, lebo v sieni pred sebou uvidel sestru ako miesi cesto v obrovskej kadi a niekoľko malých mužíčkov jej pri tom pomáhalo sypať do kade múku. Vzápätí sa rozbrechal aj Punťo a v tej chvíli, ako šibnutím čarovného prútika, všetko ustalo. Žofka vykríkla a rozbehla sa k bratom s rukami bielymi od múky lenže, dvaja šarvanci stali ako skamenení. Vystrašenými očami hľadeli na piadi-mužíka, čo sa k ním blížil s prísnym pohľadom a zlatou korunkou na hlave. Len Punťo krútil chvostom a vrčal na všetkých navôkol.
„Ako ste sa dostali až sem?“ spýtal sa prísne pán podzemného sveta.
„Neviem,“ odvetil po pravde Mišo. „Šli sme hľadať Punťa a našli sme dieru.“
„Hm, teda dieru vravíš…lenže tá diera sa nedá nájsť, je ukrytá,“ povedal mužíček podozrievavo, akoby chcel Miška prichytiť pri klamstve.
„ Nie je. Našli sme ju, keď sme sa porozprávali so starou borovicou a vyjavili jej svoje prianie.“
„Borovica neplní ľudské želania, len napráva krivdy a bezprávie,“ zvolal zvučným hlasom. „Tu pod zemou žije môj ľud permoníkov. Ak pravdu vravíš, niektorý z nás sa dopustil na týchto dvoch chlapcoch krivdy.“
„Ukradli ste nám Žofku!“ skríkli obaja naraz. „Mamka plače a tatko sa na nás hnevá.“
„Sama prišla medzi nás, aby nám napiekla vianočných koláčov. Alebo nie?“ pozrel nahnevane na permoníka pri kadi.
„Turembolo! Ty si nás oklamal!“ Ten sa však tváril že si obzerá špičky svojich kožených topánok. „Odpovedz mi!“ zvolal prísne, až sa Turembolo prikrčil.
„Nuž, a ktorá dievka by nám prišla sama napiecť vianočné podpecníky?“
„Tak je to teda. Lenže neprávosť medzi nami nemá miesta. A tvoju krivdu teraz musí splatiť všetok ľud podzemia. Privedieš sem ľudí z dediny. Malých aj veľkých, mladých aj starých a to ešte túto mikulášsku noc plnú zázrakov.“
Len čo to dopovedal, vzal chlapcov za ruku a viedol ich k rozžiarenej kamennej jedli. O chvíľu sa začali do jaskyne hrnúť ľudia z dediny. Mamka s tatom hneď priskočili k chlapcom i Žofke a so slzami v očiach ich vyobjímali.
„Som vladár permoníkov a chcem napraviť krivdy, ktoré vám spôsobil Turembolo. Ľud podzemia dosiaľ neublížil poctivým ľuďom. Vaše dievčatá rok čo rok piekli pre nás v tejto jaskyni vianočné koláče, ale o hlúpych fígľoch Turembola sme nevedeli.“ Potom vladár vystrel ruku ku kamennej jedli, na ktorej žiarili hrudky zlata.
„Všetky sú vaše. To je vianočný dar za strach aj bolesť, čo ste vytrpeli.“
Ľudia stáli s ústami dokorán neschopní slova, keď im permoníci vkladali do rúk hrudky zlata. Len Žofka sa otočila k vladárovi a milo sa usmiala.
„Nehnevám sa na Turembola a za všetkých ľudí z dediny ti ďakujem.“
Vianoce musia byť šťastné a veselé. Nie len v teplých príbytkoch domkov učupených pod skalou, ale aj chladných sieňach podzemia. Keď sa dedinou naháňali snehové vločky s melódiami Vianoc, keď v izbičkách zdobili posledné stromčeky a vôľa koláčov sa miesila s vôňou ihličia, k borovici na Holej skale kráčal zástup ľudí.
„Šťastné a veselé Vianoce,“ volali. Na skalu pod borovicu zložili permoníkom čerstvo napečené koláče a spievali Vianočné koledy. Lenže diera pod skalou, z ktorej si doniesli poklady zmizla a od tých čias už permoníkov nikto nevidel .
Autor: Elena Hipmanová
Všetky rozprávky su krásne, dao!
Ďakujeme 🙂