Výhovorka je ilúzia, ktorej sme ochotní uveriť, vždy keď sa cítime neisto. Pravidelne s ňou koketujeme v práci, vzťahoch, pri výchove dieťaťa, ale predovšetkým pred sebou samým. Poskytuje nám určitú komfortnú zónu s mocnými hradbami, za ktorými na nás číha nepohoda. Výhovorka je detská choroba, ktorá nám bráni dosiahnuť cieľ. Nik nie je voči nim úplne imúnny. Práve preto možno píšem tieto riadky – aby som si včas zahryzla do jazyka keď ma nejaká fajnová napadne.
Tiež sa Vám stále nechce variť, kočíkovať alebo donekonečna hádzať skalky do vody? Materská je niekedy ako sklenná guľa z ktorej niet úniku. Človek sa niekedy cíti, ako domáce zvieratko v tom smiešnom fit-valci, ktorý sa nejde zastaviť. V tejto situácii som aj ja pomerne často a s rovnakou intenzitou siaham po výhovorkách. Človek sa chce asi odmeniť, uľahčiť si deň, mať od všetkého pokoj. Prečo teda milujeme výhovorky?
1. Nechceme si priznať pravdu
Seba-reflexia môže byť veľmi zraňujúca. Možno práve preto sa držíme výhovoriek ako pes ježa. Nechceme, aby naše okolie vedelo, že existujú vlastnosti, pre ktoré nie sme dokonalí. Nebojte sa, všetky tieto vlastnosti máte aj tak viditeľne vpísané v tvári. Tak to už na tomto svete funguje – nie je sa teda čoho obávať, nemusíte si nič vymýšľať, existuje len neuveriteľná ľahkosť bytia.
2. Ignorácia problému je jednoduchšia
Zdanlivo. Odmietaný, dobre odležaný problém s prívlastkom archívny môže priniesť nevídané komplikácie. Správa sa ako cudzopasník, ktorý Vás na pozadí stále oberá o pozornosť. Ak týmto parazitom dovolíte, aby sa rozmnožili, budete mať stále plnú hlavu neurčitého šumu. Úprimne, koľko riešiteľných maličkostí pred sebou tlačíte? Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra – nie je nad pocit dobre vykonanej práce.
3. Nechceme prijať zodpovednosť za svoje činy
Možno sa bojíme zosmiešnenia, nechceme počuť kritiku, nezaujíma nás okolitá úprimnosť – berieme to príliš osobne. Paradoxne, práve dobre mienená kritika posúva človeka dopredu. Prijať fakt, že sme v niečom zlyhali nie je jednoduché, najmä ak sa z toho stáva verejná záležitosť. Neberte nič osobne – buďte imúnny voči názorom druhých, neberte ich úprimnosť ako osobný útok. Možno Vám chcú pomôcť.
Život prináša vskutku pestrofarebné situácie. Nie vždy sme z nich nadšení a to je jeden z dôvodov, prečo sa s obľubou zdržujeme v ochrannej ulite ktorá nám počas dlhých rokov obrástla dušu. Ako starneme, ulita sa zmenšuje a jej kôra hrubne – lenivieme. Je to naša komfortná zóna, ale život sa začína práve za ňou. Za tento výrok som dlhodobo vďačná pánovi menom Neale Donald. Niekedy stačí maličký krok …
Podobné články: Ako sa nezblázniť na materskej
